Neuplynul ani týždeň a to, čo sa mi zdalo viac ako nereálne, je skutočnosťou. Nepočula som klopanie na dvere, neviem, kedy sa otvorili, ale keď mi už holá skutočnosť stála tvárou v tvár, nemohla som ju odignorovať.
Opustila som zónu komfortu, a viem, že ju ešte opustím nespočetne veľa krát. Nepomôžu slzy ani prosíkanie. Bude to presne ako v deň D - hodia Ťa do vody a ty máš dve možnosti - buď sa utopíš alebo začneš plávať.
Pred rokom som sedela nepretržite na invalidnom vozíku. To bol môj svet. A pamätám si ako mi do ruky strčili chodítko. Vari stometrová chodba a ja spotená od hlavy po päty. Predo mnou stál veľmi mocný súper - ja sama.
Ak by mi v tej chvíli povedali, že o rok ma na tom istom mieste čakajú iba s vychádzkovou palicou, zasmejem sa im do tváre, sadnem si späť do vozíka a odídem preč. Môj život pôjde ďalej. Bude plynúť medzi mantinelmi, ktoré som si vybudovala.
Tak ako som sa onehdy potila pri chodítka sa dnes potím kŕčovito zvierajúc paličku vo svojej ruke. Veľmi neisto sa potácam a krok za krokom zdolávam úseky, ktoré mnohí ani nevnímajú.
Viem, že skôr ako k tomu prišlo, musela som opustiť práve onú spomínanú zónu komfortu. Hrozné... Ak by som sa však vedela, že za jej hranicami sa nachádza niečo, čo ma bude tak tešiť a vlievať mi nádej do srdca, urobím to už dávno.
Nie, na začiatku to vôbec nie je pekné. Je to oveľa horšie, ako to bolo predtým - veď už sme si pomaly aj začali zvykať. Ak Vám však môžem poradiť - urobte to, čoho sa najviac bojíte. A robte to znova a znova. Za tou pomyselnou hranicou sa skrýva veľmi príjemné prekvapenie. A je fuk, či sa učíte chodiť, chcete zmeniť prácu, naučiť sa lietať na rogale, či túžite skočiť a s padákom, no stále je tu "ale", prečo to neurobíte. Stále sú tu veľmi príjemné hranice oblasti nazývanej zóna komfortu. ;)
