Keď po stále ešte obstojnej ceste na Ulič opúšťaš mestečko Stakčin, niekoľko kilometrov za Sninou pri ceste ťa víta celkom zachovalá tabuľa "Národný park Poloniny". A tu začína, určite pre väčšinu z nás, exotika. Po viac ako hodine jazdy z Humenného dorazíš do najvýchodnejšej obce na Slovensku, Novej Sedlice.
Lahôdkou je túra na trojhraničie medzi Slovenskom, Ukrajinou a Poľskom. Už štvrté leto za sebou si na tom chodím „pobaštiť". Na Kremenec s najvyšším bodom 1.221 m.n.m. Z Novej Sedlice, ktorá ma mimochodom vo svojom erbe líšku (možno je to tá povestná, čo dáva dobrú noc :-) ), sa na náš severovýchodný trojhraničný bod dá dostať dvomi známymi chodníkmi.
Červená značka ťa dovedie k cieľu po takmer troch hodinách chôdze. V závere na kúsku po ukrajinskej hranici. Ešte nie tak dávno tu začínal Sovietsky zväz, dnes je tam Schengen. Vyzerá, že dobre chránený. Nezabudni si zobrať doklady. Chodník tam vedie navyše jadrom jedného z najkrajších slovenských pralesov - Stužicou. Od roku 2007 súčasť Svetového dedičstva UNESCO.
Ako doň vkročíš, máš zrazu pocit, že vstupuješ do mohutnej katedrály nekonečného bukového a sem tam aj jedľového porastu. Prales je posiaty pováľanými storočnými stromami. Za tie roky tam vždy chodím sám. Zažil som tu už letnú búrku, neskorú teplú jeseň, ale aj pozostatky jarného snehu. Vždy je to "cool" okamih. Treba zažiť.
Na súbehu slovensko-poľsko-ukrajinskej hranice, tesne pod vrcholom Kremenca, stojí trojhranný žulový monument. Po troch hodinách chôdze si v jeho tieni dopraješ výmenu do nitky upoteného trička a samozrejme čosi pod zub. No obligátnu "dobrú chuť" ti zaželajú najskôr v poľštine, prípadne v češtine. Poliaci to však majú z najbližšej civilizácie oveľa bližšie.
Späť sa ide omnoho pohodlnejšie a hlavne s dobrým pocitom zdolanej hory. Po chodníku vedúcom hrebeňom slovensko-poľskej hranice, sú miestami nádherné výhľady na poľské, či slovenské more nekonečných lesov Karpát. Ako za odmenu. Chodník ťa dovedie najskôr na Čierťaž. Najbližšia cesta späť do dediny zo severnej strany je po zelenej značke práve odtiaľ.
Opäť les, les, občas prestriedaný divokými horskými lúkami. A po dvoch hodinách chôdze sa cesta začne zdať dosť dlhá. Aj keď je kratšia ako chodník hore. Ale netrvá dlho a silou zotrvačnosti sa ocitáš v tej istej Novej Sedlici. Len prichádzaš z inej strany. Zvládnuť sa to dá aj za päť a pol hodiny, vrátane prestávok. Odmenou je pivo a „kofča" v miestnom penzióne. Tento rok som ich pre veľký úspech a dobre zvládnutú 21-kilometrovú túru otočil dva-krát :-).
