Časť obradu bola v maďarčine. V druhej polovici pod taktovkou Reformovanej cirkvi. Hrala cigánska hudba. To asi len oni vedia, ako rozplakať aj husle. Veď Cigáni boli Tibiho celoživotnou láskou. A on ich. A do toho niekto z rečníkov povedal, že Tibor mal "uhorskú dušu". Na chvíľu som sa cítil ako v monarchii. Taký iný rozmer a vo vzduchu boli iné vône.
Aj dátumy okolo jeho odchodu z tohto sveta boli symbolické. Posledný-krát vydýchol 11.septembra, v deň smutne známeho výročia pádu dvojičiek v New Yorku. V jeho "hlavnom meste sveta". Pohreb pripadol, iste bez toho, aby to niekto plánoval, na najvýznamnejší sviatok v židovskom kalendári - Jomkipur. Tibor rád hovoril o Izraeli.
Jeho pohreb mal veľa symbolov. Ako jeho život. Nemal rád gestá a miloval menšiny, mal srdce pre slabých, aj nevýznamných... Preto sme si asi tak padli do oka od prvého okamihu, ako sa prisťahoval do nášho vchodu na Belopotockého (ako zvykol vravieť, na "Sárospatak utca") v Bratislave. V kontakte sme boli aj po odsťahovaní na rozdielne adresy.
Tibike bol svojím zjavom neprehliadnuteľný. Postavou, aj postojmi. S tými politickými som často nesúhlasil a jeho súkromie bolo pre mňa nadmieru dynamické. Vyvažoval to jeho robustný talent fotografa, ktorý svet okolo seba vidí permanentne cez hľadáčik a originalitou svojich fotografií prekračuje hranice Slovenska. Ale to, čo oslovovalo každého, bola jeho nezištnosť. A hlavne to, že vedel ľuďom venovať čas.
Bol som vtedy len študent a sused a napriek tomu ma vždy svojim kamarátom a umeleckým celebritám z jeho okolia predstavoval ako "svojho priateľa". A v jeho byte sa ich premlelo viac ako dosť. Ale najcennejšie boli okamihy, keď som s ním mohol v jeho tmavej komore v suteréne nášho vchodu tráviť celé hodiny.
V prítmí vyvolávania fotiek sme počúvali napríklad Slobodnú Európu, alebo len tak vymýšľali scenár filmu, ktorý by sa dal natočit o živote v našom vchode, kde dominantná domovníčka Vašková robila poriadok s každým, kto sa odvážil narušiť jej kruhy. Raz vypoklonkovala aj funebrákov, ktorí prišli prevziať telesné pozostatky zosnulej staručkej susedy. A ten poriadok občas robil aj Tibike... Svojou postavou bol na to predurčený.
Jeho legendárny biely Renault 4 (vo Vatikáne ho objavili až teraz) poznala celá štvrť. Charakteristický zvuku prevodovky prezrádzal, kedy sa vracia domov. Podľa škripotu pérovania niekdy aj to, kedy z neho vysadá. Tibor bol vyučený automechanik:-). Mojou osobnou poctou bola jeho ponuka fotografovať našu svadbu. Pre jeden záber zastavil dopravu na Starom moste zo strany Šafka, aby nás vyfotil od chrbta, kráčajúcich do mysteriózneho neznáma v diaľke sa zbiehajúcich mostných konštrukcií...
Tibor si prešiel svojím peklom, keď pred pár rokmi začal bojovať s ťažkou chorobou. Modlil som sa zaňho. Ako ho poznám, určite by tie muky neprial ani najväčšiemu nepriateľovi. Na druhej strane bol Tibimu v tej nepredstaviteľnej ťažobe utrpenia dopriaty pred definitívnym odchodom čas premýšľať o živote z asi oveľa hlbšej perspektívy. Do hĺbky, ktorá presahuje nami vnímanú toleranciu a také to ľudské dobro.
Ešte v máji mi volal, aby som sa u neho zastavil. Dlho mi hovoril, že chce nafotiť našich troch chalanov. Nejak na to nikdy nebol čas. Tak ako, žiaľ, ani na iné dobré veci na tomto svete. Tak chcem veriť, že sa nám to ešte podarí. V nebi. Tam bude času dosť. Mimochodom, aj tento pohreb mi potvrdil, že keby som neveril na nebo, tak neviem, neviem...
