Bolo mi, tak inak. Užíval som si jazdu v malom a už nie najnovšom autíčku. Manželkinom autíčku. Nepodobnom služobnej limuzíne, ktorú som pred pár hodinami odovzdal môjmu zamestnávateľovi. Pred odchodom na ročnú neplatenú dovolenku. Vychutnával som si prvé okamihy vysnívaného voľna a prvý krát som si uvedomil, že odteraz sa nemám kam ponáhľať. Jeden celý rok! ..."
Toľko torzo textu opisujúceho dojmy z prvých hodín môjho ročného sabatikalu - neplateného voľna. Okamih, ktorý bol naplnením môjho sna. Sníval som ho s mojou manželkou viac ako šesť rokov. Vypadnúť tak na jeden celý rok z pracovného kolotoča! Nie preto, že by som nevládal. Aj keď, trochu aj to. Ale hlavne, aby som so svojimi synmi ešte zažil ich detstvo. Intenzívne. Takže žiadne ničnerobenie. Aj keď, trochu aj to :-).
Niekde som o tom z času na čas čítal. Najprv asi v knihe S. R. Coveyho. Na Slovensku v Profit-e - v článku bývalého kolegu Eda Žitňanského. A dôležitá bola cesta z Dublinu do Belfastu v máji 2007. Absolvovali sme ju autobusom. Z veľkej časti popri mori. Zelené farmy boli malebné. Vtedy som prvý krát nahlas zauvažoval: "Vezmem si rok voľna. Prenajmime dom a pôjdeme na rok na farmu". Manželka sa zapozerala do diaľky a usmiala sa.
To bola fáza snívania. Tesne po páde režimu som viac ako pol roka strávil práve na farme. V Severnom Porýní-Westfálsku. Každých sedem rokov tam nechával sedliak časť polí bez obsievania. Na úhor. Neskôr som si na to spomenul: "O čo je dôležitejší človek, ako zem?" V čase, keď som začal opäť čítať Bibliu. Nie kvôli náboženstvu... Dnes som v biznise a vadí mi, že všetky ciele sú zamerané na výkon a rast, ktorý je už modlou. Vzťahy idú väčšinou bokom.
No a potom už prišiel okamih, keď som to prvý krát predostrel v práci. Niekedy začiatkom roku 2009. Prvý pokus nevyšiel. No šéfovia sa zakrátko vymenili... Prišiel nový a ten už „uši na môj rok prázdnin" mal. A vtedy to nabralo správny spád. To už bolo v čase, kedy som bol rozhodnutý dať aj výpoveď. Po pár odkladoch mi vtedajší šéf PSA Slovakia Luciano Biondo navrhol neplatené voľno. Nemusel som teda riešiť, čo s prácou potom.
No a v texte z úvodu by sa dalo pokračovať: „Tak sa z ledva víkendového otca stal tato. Tato, čo vozí deti na krúžky a je tam s nimi, opakuje si s nimi učivo zo školy (čo sa všetko pri deťoch dá naučiť...), otec, čo má čas im čítať po večeroch celé hodiny, čo sa s nimi rozpráva aj po vypnutí lampy,..." Malo to šťavu, aj keď to nakoniec nebola práve farma. Odporúčam ten pocit každému, kto má deti. Samozrejme, nemusí kvôli tomu byť celý rok doma.
Doteraz si tak celkom egoisticky myslím, že katalógová jeseň 2011 bola taká dlhá kvôli mne :-). Raňajky na terase otočenej na juh do 10:00. Kniha stále v ruke. Veľká domáca knihovnička sa po rokoch konečne nadýchla. Jednou z prvých investícií bola kúpa nových „bajkov" pre celú mužskú osádku domu. Okrem psa Ralfa J. V živote som toľko nebicykloval. A pes sa v živote toľko nenabehal. Povodie Moravy, lesy Malých Karpát,... boli naším územím do polovice novembra.
Zima na začiatku roka 2012 za jeseňou v ničom nezaostávala. Život vyše mesiaca v drevenici „na konci sveta" medzi Liptovom a Oravou sa nedá prirovnať ničomu z môjho detstva. A budem sa teraz opakovať: nikdy v živote som toľko nelyžoval a nekorčuľoval. No lebo veď, celkom egoisticky, zima s mrazmi -30 stupňov, akú nepamätajú ani starí Liptov-Oravci, bola tiež samozrejme len kvôli mne. Tá tohtoročná bola len dobrou spomienkou :-).
A leto, ktoré nasledovalo? Hádajte, kvôli komu bolo také teplé. Globálne otepľovanie to nebolo J. Už v júni som objavil Chorvátsko. Doteraz sme tam nikdy nechodievali. Láska na prvé vykročenie. Tak sme tam boli s rodinou opäť aj v auguste. Ach, Dubrovník, kedy ťa zas uvidím?! Aj moje deti sa už pýtajú: kedy opäť? A mňa teší, že si túžia zaskákať do mora z tamojších hradieb práve so mnou. To je v skratke vyjadrené ovocie môjho sabatikalu.
Áno, aj ja som sa pýtal, či to nie je luxus v tejto dobe. No položil som si zopár otázok: na čo mi budú úspory, keď ich pri tomto bláznivom tempe možno ani nedožijem? Na čo budú deti viac spomínať: na draho vybavený dom, alebo na čas so mnou? Na značkové šaty za hŕbu peňazí, alebo na rozhovory pred uspaním? ... Áno, náklady na sabatikal nie sú malé, ale dajú sa odhadnúť. Náklady na infarkt v 50tke nie. Ani na dôsledky rozbitej rodiny - kvôli kariére.
Už len to, že máte čas sledovať, kedy začína jeseň, zima, jar a leto. To pôsobí ako balzam. Pre nás, čo sa dívame na svet z kancelárií a spoza okien našich áut.
A teraz? Už opäť v pracovnom procese. Úsilie o to, aby som si ustrážil aspoň časť toho, čo bolo najlepšie. Lebo pracujeme preto, aby sme žili. Nie naopak!
Tak toľko. Na dnešný Sviatok práce :-)
