Po iniciálnej štrúdličke, zemiakovej placke sme sa vydali pozrieť do "darčekovej zóny". A tu nastal kameň úrazu. Žena chcela kúpiť taký omalovaný perník, nie klasický, skôr taká snehovobiela poleva na celom vrchnom povrchu perníku a na ňom normálnym štetcom a "jedlými" farbami dokreslené rôzne zimné výjavy -- Skáčuci jelenček, sánky deda Maroza, do strany naklonený stromček, no nekúpte to. Tak sme to tam obzerali, vyberali za nekonečného debatčákovania predavačky do mobilu. Na otázku či sú perníky jedlé len pokrútila hlavou a vystrúhala taký ksicht, že som si nebol či sa tvári, že ako sa takú blbosť môžem opýtať, alebo len sa čudovala nad mojou drzosťou ju prerušovať počas jej telefonátu. V jednom momente ši žena vybrala tušim snehuliaka, keď znenazdajky jej ho vytrhla a podhodila cez okienko (jedna ruka mobil, druhá hádže) rovnakého, ale bez cenovky. "Že asi šak či nám nehrabe" brať práve toho, čo už oceneného. Tak sme teda v kĺude zaplatili a odobrali sa so svojím neoznačkovaným snehuliakom domov. Neva, je to darček, takže aspoň netreba ztierať nálepku.
Slovenská prozákaznícka orientácia, kde Ťa ľudia berú? Už by si konečne mohla zavítať aj domov. Aspoň na tých vianočných trhoch by sa predavači mohli tváriť, že im na spokojnosti aspoň trochu záleží. Čo už, možno o rok, a či o 100?
P.S. Stánok reálne existuje, ak stojíte medzi radnicou a stromčekom na ktorý sa pozeráte, je to po vašej ľavici smer japonská ambasáda.
Vidíme sa na trhoch (teda Vy mňa),
