alebo sa ukladá v tukových bunkách, odkiaľ sa môže uvoľňovať do krvného obehu. Väčšina histamínu je uložená v granulách buniek mastocytov a bazofiloch, v komplexe s heparínom (polysacharid) a bielkovinou. V krvnej plazme je preto za normálnych okolností histamínu málo (menej ako 9 nmol/l). Aby sa stal aktívnym, musí sa z heparínového komplexu uvoľniť, čo spôsobuje mnoho faktorov.
Histamín má veľkú škálu biologických funkcií. Zúčastňuje sa napríklad regulácie prietoku krvi (aj v pohlavných orgánoch!), krvného tlaku, spánku, chuti do jedla, vylučovania kyseliny chlorovodíkovej v žalúdku, intenzity nervových vzruchov, reguluje prietok vzduchu dýchacími cestami či sa podieľa na prenose chemických signálov, na regulácii krvotvorby, pri zabezpečení prirodzenej obranyschopnosti a je sprostredkovateľom prirodzenej zápalovej reakcie. V mozgu plní funkciu hormónu bdelosti (hoci hormónom nie je), podporuje aktiváciu nervového systému, ovplyvňuje výkonnosť, pohyblivosť, pamäť, učenie i príjem potravy, podporuje zabúdanie (vymazávanie zbytočných informácií).
Hlavnou funkciou histamínu je jeho účasť na normálnych ochranných a regulačných pochodoch, vrátane rozvoja alergickej reakcie. Ale, keď dochádza k rýchlemu uvoľneniu väčšieho množstva, možným vyústením je až vznik anafylaktického šoku. A to už priamo ohrozuje život postihnutého.
Biologické účinky histamínu sú rôznorodé a prejavujú sa ako dôsledok naviazania sa na špecifické receptory (tzv. H receptory 1-4, obr. 2).
Postihnutie srdcovocievneho systému sa prejaví najmä závratmi, zvýšením krvného tlaku, môže vyvolať rýchlu srdcovú činnosť aj arytmiu, zvýšenie prekrvenia periférie. Postihnutie centrálneho nervového systému je sprevádzané aj bolesťou hlavy, návalmi tepla, nevoľnosťou, kolísaním bdelosti a pasivity, poruchou koncentrácie, rovnováhy, zmyslového vnímania, citlivom registrovaní zmien počasia či ročnej doby, poruchami pamäte, únavou, poruchami spánku, nervozitou. Pôsobenie na pľúcny a dýchací systém sprevádza zúženie priedušiek, dýchavičnosť, nádcha, výtok z nosa, kýchanie, tvorba hlienov. Účinok na kostnú dreň má za následok najmä vzostup uvoľňovania krviniek bielej rady. Koža a sliznice reagujú napríklad výsevom kožných zmien a fľakov, vyrážkou, žihľavkou, poruší sa nepriepustnosť slizníc, vznikne ich opuch, časté je slzenie. Pôsobenie na žalúdok a črevo sprevádzajú najmä kŕčovité bolesti, pálenie záhy, tŕpnutie v ústach, pocit nafukovania, hnačka, pocit do zvracania aj zvracanie. Vplyv na maternicu sa prejaví úpornou, bolestivou menštruáciou.
Zvýšený výskyt histamínu u ľudí môže nastať z ľahko a rýchlo sa kaziacich potravín, bohatých na bielkoviny (ryby a rybacie výrobky, mleté a konzervované mäso a potraviny, niektoré syry, surové salámy, šunky, klobásy, kvasená kapusta, extrakty z droždia, ale aj niektoré ovocie, napr. jahody, maliny či avokádo, najmä prezreté).
Ľudský organizmus svojimi regulačnými mechanizmami a detoxikačnou kapacitou dokáže zvládnuť za normálnych podmienok aj toxické dávky histamínu (a iných biogénnych amínov). Tým, že biologicky aktívnu formu zmení na neaktívnu, pomocou špeciálnych enzýmov (najmä MAO – monoaminooxidáza, DAO – diaminooxidáza, HMT alebo HNMT – histamín-N-metyltransferáza, ALD – aldehyd-dehydrogenáza, obr. 3).
Vysoká hladina histamínu spôsobuje toxickú reakciu (scombroid poisoning) aj u zdravého človeka do tridsiatich minút. Pritom dávka 5-10 mg sa považuje za organizmom znesiteľnú, 100 mg za stredne toxickú, 1000 mg a viac za vysoko toxickú. Môže vyústiť do zlyhania životne dôležitých orgánov a smrti. Toxický účinok zosilňujú alkoholické nápoje. Okrem toho sa zvyčajne aktivujú aj iné biogénne amíny prítomné v tele človeka (napr. putrescín, kadaverín), čo prognózu zhoršuje. Navyše, pri tzv. nitrizácii biogénnych amínov vznikajú nitrózoamíny (je ich okolo 300 a 90% z nich je škodlivých), ktoré majú silný mutagénny a karcinogénny efekt, čo sa prejaví neskôr, podľa hesla „z blata do kaluže“.
Histamínová intolerancia vzniká, keď sa v organizme
poruší pomer medzi množstvom histamínu a jeho odbúravaním.
Stane sa tak najčastejšie jeho nadmerným prísunom v potrave, nadprodukciou v samotnom organizme a poruchou aktivity enzýmov, ktoré histamín odbúravajú (MAO, DAO, HMT alebo HNMT, ALD, hlavným je DAO). Mnohokrát sa vymenované možnosti kombinujú. Zaujímavosťou je, že počas tehotenstva sa histamínová intolerancia objavuje len veľmi zriedkavo.
Veľmi často (našťastie) ide o prechodnú formu, ktorá počas života postretne snáď každého (napr. po excesoch v jedle a pití, niektorých liekoch, pri plne rozvinutej dysbióze, iných poruchách slizničnej bariéry čreva alebo ďalších dôvodov, ktoré na krátku dobu zablokujú tvorbu enzýmov štiepiacich histamín). Spravidla po odstránení vyvolávajúcej príčiny ustúpi v priebehu niekoľkých dní.
Celoživotným problémom býva chronická forma histamínovej intolerancie. Vyžaduje stravovaciu disciplínu a podpornú liečbu, ktorej účelom je nahradiť chýbajúce enzýmy a odstraňovať histamínom „napáchané“ škody na tele a duši.
Diagnóza histamínovej intolerancie sa stanovuje na základe precízneho rozboru anamnestických údajov a pomocou doplňujúcich vyšetrení. Treba pritom zdôrazniť, že hodnota histamínu v krvi sama osebe nestačí, hoci je závažným ukazovateľom. Dokonca ani jeho hladina v potravine (na trh už prichádzajú prvé metodiky, ktoré to dokážu stanoviť aj v domácich podmienkach). Potrebné je zistiť hlavne hladinu enzýmu diaminooxidáza (DAO, produkt buniek sliznice tenkého čreva, obr. 5), čo je možné určiť z biopsie odobratej gastroduodenofibroskopickým vyšetrením alebo z krvných vzoriek. Vtedy sa stanovuje jeho kvantita (množstvo) aj aktivita (norma je hodnota nad 10 U/ml, čo je medzinárodná jednotka). Histamínovú intoleranciu potvrdzuje nález hladiny nižší ako 3 U/ml.
Súčasťou analýzy je aj hľadanie spúšťačov histamínovej intolerancie. V drvivej časti prípadov je to nejaké jedlo. Iba jeho precíznym odhalením je možné nielen správne, ale aj účinne nastaviť nasledujúce diétne opatrenia. Ale, nemusí ísť stále o jednoduchú úlohu, lebo spúšťače sa môžu meniť. Dnes nejaké jedlo histamínovú intoleranciu vyprovokuje, zajtra naňho organizmus nemusí vôbec zareagovať.
Preto hrá klinická skúsenosť a prax neoceniteľnú úlohu. Viď aj www.symptomedica.com
O niektorých zásadách liečby, vrátane nie celkom bežne známych súvislostí, budeme hovoriť nabudúce.
