Naposledy som si sem vyšľapala zo Šútova, dnes sme sa vyviezli lanovkou z Vrátnej až na Snilovské sedlo. Viem, viem...je to také neturistické dať sa vyniesť niekde lanovkou. Tiež som prvýkrát tento nápad úplne zavrhla. Ale radšej sa vyviesť lanovkou ako neísť nikde a zostať ležať v posteli :-)
Pri pokladni vo Vrátnej kde nechávame bezplatne stáť naše auto sa dá kúpiť vstupenka na lanovku. My sme sa pre urýchlenie rozhodli vstupenku kúpiť online. Chyba! Čiarový kód, ktorý sme dostali do mailu nie a nie oskenovať pri vstupe. Hoci sme stáli na začiatku radu, dnu sme sa vďaka online vstupenke dostali až úplne na konci. Nervy, stres, panika. Našťastie nám pomohol personál a my sme sa spokojne usadili v kabíne.
Spokojne ako spokojne. Môj strach z výšok tu už bol viackrát spomenutý. Nuž lanovka nie je žiadna výnimka. V mysli sa mi začali vynárať katastrofické scenáre, ako sa kabína odtrhne a my padáme z takej výšky. Alebo že tam zostaneme visieť a nám sa minú všetky zásoby jedla a pitia....Asi by som mala pozerať menej správ a katastrofických filmov.
Prežili sme to. Môj parťák to tiež prežil. Napriek odtlačkom mojich nechtov na jeho ruke :-)
Vystupujeme z kabínky a zvažujeme či ísť na Chleb alebo na Veľký Kriváň. Veľký Kriváň je môj dávny sen. Podľa tabule by nám to malo k nemu trvať nejakých 40 minúť. Všímame si, že veľa turistov sa na polceste vracia späť - tipujem že to bude kvôli "vhodnej obuvi". V skalnatom teréne letná obuv asi nie je príliš vhodná.
Šľapeme do kopca, vonku je asi 40 stupňov pocitová teplota a dopredu ma tlačí hlavne myšlienka, že na Kriváni nevidieť ani nohu, zato za chrbtom máme asi za autobus turistov :-)
Tesne pod vrcholom obliekame mikiny. Fúka tu poriadne vetrisko a behom pár minút zakryje slnečné lúče oblak a my zostávame bez výhľadu. Stihla som aspoň jednu-dve fotky cvaknúť a aj segedín sme vyvetrali. Na posedenie tu počasie veru nie je, tak sa zberáme dole v ústrety davu turistov.
Pri chate si dávame oddych,tzn. tatranský s kávou a horalkou. Pýtali sme sa aj na segedín...nemali :-(
Na Chleb to máme ďalších 30 minút. Stúpame opäť do kopca a v tomto teple to vôbec nie je príjemné. Na vrchole je kopa ľudí, ale podarí sa nám odfotiť pri tabuli. Pamätám si, keď som tu bola naposledy v zime, vôbec ju nebolo vidieť.
Aspoň sme si našli na kopci tichšie miesto bez turistov, vyberáme rožky a vegetíme. Kocháme sa výhľadmi a zvažujeme čo ďalej. Pôvodný cieľ bol vybrať sa na Poludňový grúň a odtiaľ pešo dole do Vrátnej k parkovisku. Moje spálené nohy však protestujú a rozhodneme sa zviesť opäť lanovkou.
Napriek tomu, že to nebola turistika, na akú som zvyknutá mali sme šťastie na výhľady. Nakoniec som bola rada že sme sa nevybrali ďalej, večer som už cítila únavu a na ďalší deň sme zistili že mám úpal :-D Nuž, aj takto môže dopadnúť výlet v prírode. A hlavne, ak sa na to necítite, nesiľte to.
