Prečo premiér nerozumie

Patrím medzi tých úbohých 13 percent voličov, ktorí sa volieb zúčastnili. Napriek tomu, že politika, ako taká, ma vlastne nazaujíma,s určitou dávkou sebazaprenia som svoj hlas do urny vhodila. Cítim sa ako občan, ktorý si myslí, že sedením doma v papučiach a kritizovaním sa nič nezmení. 
Zo všetkých stán sa na nás valia vyjadrenia, aká je to hanba, že Slováci na voľby do europarlamentu kašlú, že sme skeptickí a znechutení. Áno, sme skeptickí a znechutení. No z čoho to pramení?
V prvom rade si myslím, že 95 percent obyvateľov Slovenska dodnes netuší, ako únia vôbec funguje. Čo to ten Európsky parlament vlastne je? Väčšina ľudí nevie, že existuje ešte Rada Európskej únie, Európska komisia, Európska rada a čo ja viem, čo ešte. A ak ich nebodaj vedia vymenovať, lebo si štruktúru vygooglili, je len mizivé percento, či skôr promile ľudí, ktorí by vedeli jednou - dvoma vetami vysvetliť ich úlohu. Čo človek nepozná, toho sa prirodzene bojí, alebo lepšie povedané, nedôveruje tomu. Keď sa na Slovensku povie europoslanec, bežný smrteľník si akurát tak predstaví nehorázne platy "za nič" a skvelé výhody o ktorých sa nikomu ani len nesníva, prípadne europoslankyňu Flašíkovú, ktorá v Európe zviditeľnila Slovensko už v roku 2005, keď jej fotka s tvárou herečky Marilyn Monroe na tričku počas tichej spomienky na zosnulého pápeža Jána Pavla II. obletela celú Európu. Kvôli tomu si predsa ľudia nebudú kaziť sobotu! Európska únia a celý jej kolos nie je hmatateľný. Akoby bol vzdialený kdesi v inej galaxii - nedotknuteľný a nepochopiteľný. 
Slovenský premiér, prezident, poslanci - to sú pre občanov ľudia, ktorých sa môžu nielen virtuálne dotknúť. Prezident máva deň otvorených dverí a tak je možné spoznať nielen jeho prácu, ale aj prostredie, ľudí a veci, ktoré ho obklopujú. Máme ho tu,na Slovensku. Každý rok nám v televízii prednesie správu o stave tejto krajiny, ide na poľovačku, pije drienkovicu, loví a fotí tigre kdesi v Afrike,šoféruje rýchle autá, pozerá na nás zo známok a je to sused z ulice. Premiér nám dáva o sebe každodenne vedieť zo všetkých médií. Vieme, koľko vie urobiť klikov, ako ušetril krajine peniaze (ako ich prešustroval, to nám povie niekto iný), poznáme jeho psa a aj to, kde s kamoškami rád večeriava. Na MDŽ máme možnosť ho vrúcne objať. Poslanci slovenského parlamentu zase robia ľudovú zábavu a plnia bulvár - občas sa pobijú, občas jazdia pod vplyvom, občas niekomu dohodia kšeft, občas povedia múdru vetu. Chodili sme s nimi do škôlky, na volejbal, majú bratranca v našej dedine a vďaka sociálnym sieťam nám poniektorí aj takmer osobne poprajú k narodeninám, či meninám.
No čo nejaký europoslanec? Kto ich pozná? Ako nás "zabávajú"? Chceme pikošky, fotky, škandály! Nie bilboard mesiac pred voľbami. Za svoj x-tisícový plat chceme o nich vedieť! A to nehovorím, že by sme občas privítali za taký nehorázny plat, aj nejaké jednoznačné výsledky. Úprimne, ani mne nenapadá nič, čo by stálo za zmienku.
Europslanci si pekne päť rokov v pokoji užívajú výhody, cestujú ako páni, nie je ich vidno a tak nás neiritujú. A potom zrazu - bác! Voľte nás! Chceme 12-tisíc eúr a sľubujeme, zase o nás nebudete počuť!
Takto to vnímajú Slováci, pán premiér, ak teda nerozumiete...
Ale snáď sa blýska na lepšie časy. Vlna euroskepticizmu a eurorealizmu dorazila aj k nám. V tomto roku sa zviditeľnili a aj uspeli politici, ktorí zrejme na rozdiel od pána premiéra pochopili. Nedá mi nespomenúť politický kabaret strany SaS, s ktorým obehli veľkú časť Slovenska. Pokým som ho nevidela, myslela som si, čo to bude za hlúposť? Čo to ten Sulík zase vymyslel? No potom som si to divadielko pozrela. A v mnohom mi svitlo. Nie, nie som teraz odborník na EÚ, ani netvrdím, že by si tento "kus" malo zaradiť SND do svojho repertoáru. Ale uvedomila som si, že možno to je jedna z ciest. Jednoduchým, vtipným spôsobom v duchu Radošincov som sa dozvedela množstvo informácií o zákonoch, ktoré Európsky parlament schváli, či "vďaka bohu" neschválil a ako aj "maličký poslanček" z nenápadného Slovenska vie, keď chce, rozumne ovplyvňovať európsku legislatívu. 
Do akej miery pretavia eurorealisti svoje predvolebné vyjadrenia a nadšenie do reality uvidíme v najbližších rokoch.