O druhej nad ranom som si na chvilu zapla pocitac, zacala sa narodna zbierka pre rekonstrukciu "Chile pomaha Chile". Bol to velmi emotivny moment pre kazdeho chilana, nemohla som ho predsa prepast! Sledovala som ho na chileayudaachile.cl/. Moderator "Don Francisco" oficialne oznamil metu celej akcie, ktoru organizatory zvolili. Dosiahnutim tejto mety by sa mohli postavit domy pre zhruba 20.000 ludi z postihnutych oblasti. Suma sa mi zdala vysoka, ale nie nedosiahnutelna.
Ako som pisala v mojom minulom prispevku jednym z cielov bol aj povzbudit chilsky narod a vytvorit medzi chilanmi klimu spolupatricnosti. Myslim si, ze sa to usporiadatelom podarilo na plnej ciare. Pozerala som vysielanie a neverila vlastnym ociam, chilania aj napriek tomu ze su na kolenach, maju zdevastovanu polovicu krajiny, ich prirodne bohatstvo je v keli, infrastruktura je na spadnutie, a este stale hladaju svojich nezvestnych, preukazali silu a optimizmus.
V sobotu rano, som sa zas zapojila a pozrela aky je stav "konta". Na stranke bolo vypisane ze uz maju viac ako 3 tisic milionov pesos. Potesilo ma to. Rozhybala som sa a porobila zopar veci ktore som mala naplanovane. Po obede asi tak o 15:00 som sa zapojila zas a uz som sa odtrhla od obrazovky. Po javysku preslo velmi vela chilskych a latinskoamerickych umelcov ktory ma vyburcovali k hlasnemu spevu, doprevadzaneho aj tancom. Moj priatel len na mna pozeral a smial sa. Urcite si pomyslel "Zi, sebe, zi!"
Pocas programu boli odvysielane aj prispevky o ludoch ktory stratili vsetko. Najviac sa ma dotkol jeden pribeh o mladom otcovi dvoch deti, ktory zil v dedinke zasiahnutej zemetrasenim a aj tsunami. Domcek jeho starej mamy spadol ako domcek z karat. Dom jeho matky vzala voda, aj s nou vo vnutri, ostala po nom len hola zem. Ked sa ho reporterka spytala ci jeho deti mali strach odpovedal: "Spravil som to tak ako vo filme "Zivot je krasny". Ked sme videli ze je to zle, povedal som detom ze sa budeme hrat. A tak sme sa dostali az na bezpecne miesto." Mal slzy v ociach ked to vravel, ja som tiez mala, kotulali sa mi po licach, nemohla som ich udrzat vo mne. Jeho dom zmizol tiez z povrchu zemskeho. On sa podujal pomahat pri vyprostovani a hladani ludi pod troskami domov. Mal silu pomahat napriek tomu vsetkemu co ich postihlo.
K veceru sa emocie chilanov stupnovali a rastlo aj cislo penazi na "konte". Ja som stale pozerala vysielanie na nete a spievala vsetky pesnicky co prave odznievali. Bola som hrda na chilsky narod, a na to ze mam aj chilsku krv. Pocas vysielania zopar krat padla fraza, " Dokazme ze sme Majstri sveta v solidarite!" A veruze dokazali celemu svetu ze su majstri v solidarite, vyzbierali dvojnasobok toho co si predsavzali, viac ako 30 tisic milionov pesos (viac ako 40 milionov €).
Co ma prekvapilo bol rozhovor s jednou znamou advokatkou z Miami, ona ma svoj vlastny televizny program a je velmi znama pozdlz juznej ameriky. Hovorila ze Chile potrebuje pocitit solidaritu aj z inych krajin pretoze doposial sa jej vela nedoprialo. Vraj v Amerike povedali o chilskom zemetraseni ze nie je potrebne chile nejak mimoriadne pomahat pretoze nie je az take chudobne ako je Haiti. Myslim si ze toto porovnanie nebolo vobec vhodne, ona z toho bola poriadne rozhorcena. Pomoc predsa nemusi byt len materialna. Staci gesto. Staci snaha niekoho povzbudit. Staci nezabudnut.
Dalsie co ma zaujalo, bolo to, ze chilania od cias vojny Pacifiku beru Boliviu ako
"chudobneho pribuzneho", aj ked to znie trosku skaredo, je to tak. Bolivia tiez zorganizovala na pomoc Chile zbierku, a odoslala tam aj humanitarnu pomoc. To bolo velmi pekne gesto ktore chilania vyzdvihli a patricne vzali k srdcu. Ich sused im podal pomocnu ruku aj ked odjakziva su rivali.
Posledne spravy co mam z domova su nasledovne, kazdy den sa trasie zem aj ked je to ovela jemnejsie. Zacal sa skolsky rok. Pozajtra bude Sebastian Pinera novym chilskim prezidentom.
Fuerza Chile!!!
