Autobus cislo 9 ma vezie zo Spanielskeho namesta po ulici Gran Via, smerom do centra mesta. Na tretej zastavke od namestia mam vystupit. Sedim, pocuvam radio a premyslam. Som sladko unavena a hladna. Premyslam co dobre mam doma pod zub. V radiu jedna mlada zena hovori o dolezitej novinke z lekarskeho prostredia, ktora prave dnes bola prezentovana vedeckej aj laickej verejnosti. Zbystrim sluch.
Hlas tej zeny ktora v radiu o tom hovori mi znie priatelsky, je tak sviezi a vesely, tak zensky. Vravi, ze kanadsky a svedsky lekari uspesne vyvinuli umelu rohovku. Sice trvalo im to roky, ale sinteticka rohovka je tu. Pousmiala som sa. Pocuvam dalej.
Umelu rohovku transplantovali desiatim svedskym pacientom. Podla vyskumneho timu, operacie vraj boli uspesne a rohovky sa ujali. Pocas dvoch rokov tito pacienti boli pod dohladom lekarov. Siesti z desiatich pacientov mali vyrazne zlepsenie zraku pretoze organizmus prijal toto nove tkanivo. Ty pacienti teraz mozu vidiet!
Zas sa pousmejem, priam vybuchnem smiechom. Veselym a stastnym smiechom. Pocujem jednu pani ako nieco hovori na moju adresu. Mne to nevadi, toto je novinka ktora ma vzkriesila. Sedim a smejem sa. Smejem sa stastim.
Naratala som dve zastavky, ta dalsia je moja.
Privriem moje oci a predstavujem si nocne mesto. S roznofarebnymi svetlami, ulicami plnymi aut a ludi. Raz davno som ho mohla vidiet. Teraz viem ze ho este uvidim. Autobus pribrzdil a ja vstavam, vystupujem prednymi dverami. Vodic mojho autobusu ma milo pozdravi frazou "Do videnia slecinka!". Hodim na neho usmev a dvere sa zamnou zavru.
Nadychnem sa barcelonskeho vzduchu, a smelo kracam. Viem ze je tu nadej. Ja este budem vidiet.
Mam novy sen.
