Som božie dieťa..... Ja však hovorím som úbohý človek. Možno raz to slovko úbohý zmizne spred slovka človek, ale teraz sa tak cítim a nedokážem ho nahradiť iným prívlastkom.V živote som dostal len dva poklady, ktoré pre mňa znamenajú veľa. Prvým bol môj život a rodičia ktorý mi ho dali a Boh ho požehnal. Druhým bolo priateľstvo. Vzťah človeka k človeku, v ktorom som mnoho krát našiel všetko čo som potreboval.Na začiatku to bol partner na hranie na pieskovisku, neskôr sused na nosenie úloh a vymýšľania po večeroch. Dnes je pre mňa priateľ človekom ktorý má práve jedno rameno na to aby som sa mu na ňom mohol vyplakať. Priateľstvo je ako zelená rastlinka, zvlažuješ ju slzami radosti a šťastia a ona rastie a rozkvitá. Ale kropíš ju aj slzami smútku, bolesti, strachu a ona spevňuje svoje pletivá a hrubne. Stáva sa z nej pevný strom, ktorý v čase radostí vystiera svoje konáre k nebu a v čase bolesti mohutnie, aby potom, keď príde čas šťastia mohli konáre znovu rásť k slnku. Je to skutočne tak, veď žiadny vysoký a útly strom bez poriadneho kmeňa dlho nevydrží. Chcel by som vedieť, koľko „semienok“ priateľstva dostal človek, ale to sa nedozviem.Pozerám na fotografiu, ktorá bola odfotená 20. mája 2005, posledný večer chmeľovej brigády, ale ak by som pozrel na každú fotku, ktorých som si za posedných pár rokov nazbieral mnoho, vždy uvidím zelené stromy, nie sú však rovnako pevné a ani vysoké. Napriek tomu sú však vzácne, pretože každý list na nich skrýva okamih, myšlienku, cit, ktorý sa nezopakuje.Pri pohľade vidím aj to, ako som sa ja choval k osobám na fotke. Vidím môj podiel na raste stromu priateľstva a dnes mám pocit, že niekedy som sa správal ako pálivé slnko, ktoré ostro svietilo na každý jeden list . Dnes ma to mrzí a zisťujem, ako je ťažko žiť na tomto svete, človek sa stáva dospelým, buduje si popri strome priateľstva aj stavbu osobného života, ktorá ak sa dostane do konfliktu s priateľstvom nastane problém. V mojich očiach je to zvyčajne vtedy, ak strom priateľstva prestane rásť do výšky a svoje konár začne vnárať do priestoru, kde časom vyrastú múry osobného života. Priateľstvo budujú dvaja, traja, mnohý no budovu osobného života si každý buduje sám, aby raz do tohto domčeka priviedol lásku svojho života. Pod ochranou koruny kladie základy, ktoré však časom budú dostatočne silné na to aby im museli konáre stromu priateľstva dať prednosť. A niekedy je to ťažké.Zaujímavý pohľad, v mnohom pravdivý, v mnohom idealizovaný. V jednej piesni sa spievajú slová o priateľstve asi takéto: „... priateľ ťa nikdy nezradí, hoc chyby na tebe vidí. Priateľ je s tebou v každý čas, keď šťastie, aj keď búrku prežívaš. Z tvojho šťastia vždycky radosť má, kúskom teba sa stáva... „Po dnešku viem, že aj keď akokoľvek mám rád človeka, vždy dokážem nájsť spôsob ako ho raním. A stále sa pýtam, prečo je to tak? Že by mi na to môj príbeh o strome dokázal odpovedať? Nie nedokázal, dáva mi len určitú nádej, vieru v silu kmeňa.Netúži však moje srdce po tom, aby som si overoval túto silu. Túži však po tom čo vidia moje oči na fotografii, túži po úsmeve, žiarivých očiach, bezstarostnosti a uvoľnenosti, ktorá dovoľovala človeku lietať.Už to tak však nikdy nebude, lebo lístky s týmito pocitmi, zážitkami a okamihmi na strome priateľstva už sú. Stále sa však budem modliť a dúfať, a robiť pre to všetko, aby pribúdali aj nové listy. Listy, ktoré sú predznamenaním niečoho krásneho a neopakovateľného ako je sám život...
