Keď píšem tieto riadky, tak rozmýšľam nad hodnotou priateľstva, premýšľam nad cieľom mojich krokov a nedokážem celkom pochopiť pocity, ktoré sa vo mne menia a rastú. Človek zažije veľa, veď každá minúta je často plná krásy, lásky a dôvery. Som jednoduchý človek, ale moje srdce je zložité. Je plné potreby darovať niečo zo seba, ale aj prijať kus niekoho iného. Často si kladiem otázku: „ Kto má v mojom živote prvé miesto?“Ak by som však teraz tvrdil, že tou osobou je Boh, tak by som možno klamal. Ako môžem porovnať dva obrovské city, ktoré však cítim k dvom odlišným podstatám? V poslednom čase som sa často stretával s výčitkami od ľudí s ktorými som trávil v minulosti viac času a ktorých som podľa nich odsunul na vedľajšiu koľaj. Boh mi dal na jednej strane krásny dar. Dal mi spoznať perfektných priateľov, ktorých aj keď to tak niekedy nevyzerá mám neskutočne rád a spravil by som pre nich všetko. Veď najviac mojich modlitieb a prosieb smerovalo k Bohu práve za priateľov. Najviac myšlienok a poďakovaní som venoval práve priateľom. Dokázal by som pre nich urobiť veľa. No na druhej strane mi Boh postupne ukázal seba. Začal som ho spoznávať, milovať, miloval som ho, aj keď začal odo mňa žiadať vlastnú obetu času, modlitby a sebazaprenia.Uvedomil som si, že časom sa každý s priateľov rozletí za svojím šťastím a to čo nás navždy spojí budú často len myšlienky odosielané k Bohu. Mnohý si myslia, že Boh vytvoril v mojom živote múr, múr za ktorý ma nechce vpustiť. Múr, ktorý ma podľa nich zbavuje radosti a vzďaľuje ma od priateľov, od reálneho života. Ak by som to však takto bral aj ja, tak moja túžba zasvätiť život Bohu ako kňaz, by hasla.No práve Boh mi dovoľuje skrze milovanie jeho, milovať ešte viac priateľov a ľudí okolo mňa. Nik to nepochopí, ak to sám neprežije vo svojom srdci. Dnes to ešte celkom nechápem a aj keď som viac krát túžil byť s kamarátmi pri pohári piva a smiať sa, či zabávať, nikdy som po tom netúžil viac, ako byť s Bohom.Stretol som sa s nepochopením môjho pocitu, ale i napriek tomu stále i dnes viem, že som urobil dobre. Slová: „ Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“, dostali zmysel práve v tom, že som viac začal milovať Boha a rozumieť mu, keď som medzi lásku k priateľom vložil Božiu lásku.Ak ma prestal mať niekto menej radšej za to, že som uprednostnil Boha pred ním, tak tento človek nepochopil moju túžbu po šťastí a ani sa o to nesnažil. No a ten, ktorý mi v samote poďakoval za to, že som a zo srdca mi povedal ako ma má rád, ako mi dôveruje a chápe ma, ako som to zažil i dnes, tak ten človek je skutočným darom pre mňa, je to človek, ktorý pochopil moje zložité srdce, nie pre to, že som ho o to žiadal alebo som ho o tom sám presviedčal, ale pre to, že to tak sám vo svojom rovnako zložitom srdiečku pocítil sám.
