Minulý týždeň som sa i ja vrhol so všetkými maturantmi a pokúsil som sa obhájiť svoje vedomosti na písomných skúškach. Pre veľa mladých ľudí sa tento čas písomiek stal časom veľkej odvahy a odhodlania niečo dokázať. Pre mňa však prívlastok najväčšia udalosť získala úplne iná skutočnosť. Tento prívlastok dostal rozhovor. Môj rozhovor s rodičmi. 3. apríla asi okolo 17:00 som vyslovil podobné slová: „ Ocino, mamina cítim, že mám smerovať svoj budúci život ako kňaz. Nebude to jednoduché. Dúfam, že budete pri mne stáť a pomáhať mi.“Nedokázal som tieto slová vysloviť dlho. Silná túžba počúvnuť Boží hlas, ktorý sa ozýval vo mne, bola prekrytá ľudským strachom a obavou. Stále sa pýtam Boha: „ Prečo práve ja? Stále tak zbabelý a úbohý chalan.“Nosil som v sebe toto tajomstvo ukryté a zrazu som vyslovil slová, otvoril som svoje srdce naplno. Detská láska k rodičom zo mňa prehovorila , a ja som tak dlho hľadal slová ako im to povedať. Odvalil som obrovský kameň. Tento kameň uzatváral jaskyňu, v ktorej som bol s Bohom, ale bez rodičov. Tento kameň čaká pokiaľ celkom nevyjdem z jaskyne a nezačnem spolu s Bohom tento kameň symbolizujúci kňazstvo obtesávať. Dokázal som to povedať spolužiakom a aj svetu cez moje blogy, ale rodičom, ktorí to mali vedieť po Bohu ako prví som to nedokázal povedať. Prečo? Asi pre to, že ich mám stále radšej ako Boha. Aký paradox, ale pocit, že im zničím ich sny o mojej budúcnosti bol silnejší.No mýlil som sa na plnej čiare. Ich láskavé srdce je tým, čo aj mne nakoniec pomohlo rozhodnúť. Práve to srdce čakalo na okamih, kedy pochopím, že v sebe ukrýva Božiu lásku. Potom moje slová akoby boli znovu cez rodičov adresované len a len Bohu. Rozhovor s nimi bol v skutočnosti rozhovorom s Bohom a vďaka rodičom som potom mohol objať Boha.Skala je odvalené. Čaká na prvý úder dláta. No bez úprimnosti a sily otvoriť rodičom svoje srdce by som skalu opracovával iba z jaskyne a jej druhá polovička by zostala neopracovaná. Cez úprimnosť a dôveru som však skalu odvalil, uvoľnil som si cestu i k druhej strane skaly a môžem spolu s Bohom a s rodičmi otesávať kúsok po kúsku, môžem tvoriť sochu môjho kňazského povolania z oboch strán. Je tu ešte jeden paradox, že práve Božie volanie ku kňazstvu ma priviedlo k pravej úprimnosti medzi mnou a rodičmi. A otázka na záver: „ Našiel si i ty miesto, okamih na ktorom si i ty odtlačil skalu a konečne spojil s úprimnosťou dva svety predurčené k jednote, no ľudským strachom zatiaľ rozdelené?“ Nie je nič krajšie, ako cítiť pri sebe lásku.
