A takto isto si sadám na svoje miesto vždy, keď u nás niekto zomrie. Okrem toho, že sa s ním lúčim nad hrobom, dávam mu posledné „s Bohom“ aj kostole. O smrti a strate života som však začal intenzívne rozmýšľať až pred nedávnom. Keď som sa vrátil domov z môjho stého pohrebu, na ktorom som spieval nad rakvou už stý krát slová žalmu: „ Ja som vzkriesenie a život!“, v spomienkach mi vtedy preletelo niekoľko okamihov, ktoré sa stali pre mňa mementom reality. V hlave mi znejú ešte aj dnes slová môjho starého otca, ktorý ma tesne pred smrťou poprosil, aby keď budem hrať pri pohrebnej sv. omši, organ plakal. A skutočne, namiesto mňa pri speve žalmu, plakal cez moje prsty organ a ja som v slovách „ Pán je môj pastier, nič mi nechýba ...“ začal hľadať útechu a zmysel. Dovtedy boli tieto slová plné emócii, no začali sa stávať slovami plnými niečoho, čo som potreboval objaviť. Často som bol na pohreboch ľudí, ktorí zomierali v starobe, ktorých posledné dni sa stali prípravou na ich odchod pre nich samotných, ale aj pre ich blízkych a ja som sa hlbšie nezaoberal pochopením smrti. No prišiel pohreb, ktorý zasiahol mňa ako človeka a prinútil ho znova hľadieť na smrť, ako na neodvratný a prekvapujúci prvok v živote nepripraveného človeka. Zomierajú i mladí ľudia a vtedy sa pýtame Boha: „ Prečo?“I ja som sa pýtal Boha nad hrobmi dvoch mojich rovesníkov a nedokázal som pochopiť zmysel ich smrti. Vtedy som asi najviac nedokázal pochopiť zmysel obety života. Bol to môj prvý pohreb, pri ktorom som vydeľ plakať matku nad snom a budúcnosťou dieťaťa, ktorú smrť ukončila. „ Bože, ako nekonečne dokáže milovať rodič svoje dieťa, a ja, ako si ja niekedy nedokážem ceniť lásku svojich rodičov.“ Veľa krát zostala po tomto zážitku smrť v mojich očiach nepochopená. Ježiš Kristus nám o smrti a večnom živote zanechal mnoho povzbudivých a hlbokých slov. No nedokázal som v nich nájsť skutočnú hĺbku. Nedokázal som to až do okamihu, kedy som utekal po pol desiatej v sobotný večer do kostola, aby som spolu so zvonom v Bazilike sv. Petra v Ríme rozozvučal zvony aj v našom chráme. V očiach slzy a v duši smútok sa v okamihu prvých tónov zvonov zmenili na silný plač, plač pokoja a odovzdanosti. Stál som pod zvonicou a videl som ako ľudia v tichu vychádzajú zo svojich domov a v dôvere sa modlia k Bohu. A táto dôvera v Boží zásah do života človeka mi pomohla pochopiť smrť. Ako bili zvony vo veži, i ja som si s každým úderom spomenul na pohreby a z očí mi stekali slzy. Vtedy som naplno začal dôverovať, lebo som pochopil, že dôvod smrti v živote človeka naplno nepochopím tu na zemi, hľadanie pochopenia smrti by ma bez dôvery priviedlo ďaleko od Boha. Začal som naplno dôverovať Bohu a slovám: „ Ja som vzkriesenie a život!“ Cez dôveru v ich naplnenie sa slová stali osobným medzníkom v chápaní smrti. Dôvera mi priniesla nadej, nádej, ktorá aj mne, keď raz budem umierať, nech je to kedykoľvek, prinesie na pery slová: „ Dôverujem v Teba, moja spása.“.
