Nemusím ani dlho hľadať a pred mojimi duchovnými očami sa objavujú čiastkové otázky. Čo je vlastne pre mňa kríž? A nemenej dôležitá otázka, koho mám nasledovať? Poznám vôbec toho, ktorý ma vyzýva, aby som ho nasledoval? S rôznych strán počúvam definície osobnej viery rôznych ľudí, a postupne si uvedomujem, že si vieru a Boha akoby upravujeme podľa svojho vkusu. Začal som nad tým uvažovať a pochopil som, že aj v mojom živote sa často zahrávam a formujem si tvár Boha tak, aby sa na mňa mohla stále len usmievať. Postupne však prichádzam na to, akú chybu robím, keď namiesto toho aby som formoval svoju dušu podľa Boha, formujem Boha a vieru podľa seba. Preto sa pýtam sám seba, viem vlastne koho mám nasledovať? V mysli mi znie vyznanie viery, ktoré tak mnoho krát recitovali moje ústa a až v poslednom čase som začal nad nimi uvažovať, nechal som si slová prechádzať nie len hlasivkami ale aj dušou. Verím v Boha Otca. Ak verím v Boha ako otca, verím aj vo všetko, čo skrze neho vzniklo. Verím, že Boh je živý, ako je živé jeho dielo. Verím, že Boh je láska a milosrdenstvo. Od neho dokáže človek odpúšťať a z celého srdca milovať. Verím, že Boh je pravda. Pravda ukrytá v dokonalosti stvorenia. Pravda, ktorá presahuj možnosť ľudského poznania. Tak prečo sa sám seba pýtam, koho mam nasledovať? A ak verím, že Boh je láska a chcem nasledovať len jeho, prečo pozíva vziať práve kríž?V posledných dňoch si človek kladie intenzívnejšie otázku, ktorá smeruje k Bohu. Prečo Otče?........No čakaná odpoveď akoby neprichádzala. Chce azda Boh, aby som sa prestal na neho obracať, aby som prestal hľadať odpoveď na moju otázku? Niekedy mam pocit, že sa mám seba samého spýtať prečo? Nezvaľovať vinu na Boha, aj keď je to jednoduché a také ľahké.Prichádza mi na myseľ, koľko krát som ten svoj kríž hodil na plecia tomu, ktorý nás pozíva kráčať po ceste s ním. A koľko kráť som vedľa neho kráčal vystretý, mysliac ako mi je dobre. Ako môžem potom vedieť, čo mám vziať na svoje plecia, keď si nedokážem priznať svoju vinu. A ak aj náhodou zistím svoj prehrešok, hľadám stále niekoho, na ktorého by som časť svojho bremena zvalil, len pre to aby som sa ja uvoľnil. Sebectvo my často nedovoľuje pochopiť, čo mi Kristus ponúka v nesení kríža. Nevidím vďaka vlastnej pohodlnosti a v slepej nádeji, že nezískam večný život len vďaka tomu, že som nikoho nezabil a že som nikoho neokradol. Dostávam kľúč do neba, pozvanie od samotného Krista. Hovorí mi poď, vezmi svoj kríž a nasleduj ma. A ja, ako zareagujem ja? Urobím sa hluchým, urobím sa slepím a dúfam, že Kristus príde sa mnou znova a ponúkne mi príjemnejšiu možnosťou vykúpenia. No jediná cesta pre nás viedla cez kríž. Začínam pociťovať potrebu vziať svoj kríž, pretože on ma naučí láske, ak ho s láskou prijmem. Kríž ma naučí pokore, ak ho s pokorou prijmem, naučí ma úcte, ak ja ho od Krista s úctou a otvorenou náručou prijmem. Nemusím sa báť, že to nezvládnem, pretože predo mnou pôjde Kristus a ak sa budem jeho chrbta držať a s pokorou, láskou a úctou niesť svoj kríž, vtedy môžem dúfať v príchod do cieľa, cieľa, kde odovzdám svoj kríž spolu s Kristom ako dar Bohu a konečne uvidím nie len chrbát a na ňom položený omnoho ťažší kríž, ale aj tvár, oči a ústa ktoré ku mne vtedy raz na začiatku prehovorili a pozvali ma niesť kríž a teraz ma znova pozývajú, pozývajú žiť večne s Bohom. Jeden kráľ mal vo svojej službe šaša. Raz mu kráľ zveril svoje žezlo a povedal mu:“ maj ho ty, pokiaľ nenájdeš niekoho hlúpejšieho ako si ty sám, a ak ho nájdeš, potom mu môžeš to žezlo dať.“ O niekoľko rokov kráľ ochorel a spoznal, že zomiera. Dal si preto zavolať šaša, aby sa s ním rozlúčil. „Odchádzam na dlhú cestu.“ „ Kedy sa vrátiš“, smutne povedal šašo. „Nikdy.“ „ A ako si sa na tú cestu pripravil?“ Kráľ povedal:“ Nijako.“ „ Odchádzaš navždy a vôbec si sa nepripravil? Vezmi si teda svoje žezlo, našiel som hlúpejšieho človeka, ako som ja!“Verím, že kríž ma urobí skutočne šťastným. Nie tu na zemi, ale ako dúfam a verím, v nebi.
