Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)
Pamätáte sa na knižku Alica v krajine zázrakov ? Mladá Alica zrazu vstúpi do úplne nového sveta plného abstraktných predmetov a zvieratiek, ktoré prekvapujúco s ňou dokážu komunikovať. Ako malá som tu knižku milovala... vlastne to bol skôr komix. Čo už s nami modernými deťmi. Nechcem však písať teraz o detskej knižke. A ani nechcem potvrdiť nejakú vymyslenú hypotézu, že Angličania sú pre mňa iba skackajúci zajačikovia... to vôbec netvrdím. Niekedy sa mi však zdá, keď prechádzam anglickými štvrťami akoby som práve bola na inej planéte, kde sa skrátka dá všetko.
Celkom jasne si spomínam na prvé dni, keď som sem prišla (bolo to pred mesiacom a pol). Išla som po chodníku a zrazu ma myklo. Nevedela som, že to obrovské a tučné, čo práve prechádza cez cestu je vlastne mačka. Krásna čiernobiela, no poriadne vypasená, napohľad pre mňa ťažko identifikovateľná s tými našími. Tie naše sú skrátka atlétky ;) alebo pohodené chuďatká ?
Občas sa tu v Canterbury prechádzam po jednej ulici, ktorá sa volá jednoducho „High street“.Pripomína mi našu bratislavskú Obchodnú ulicu, samé obchodíky a kopa turistov. Raz za čas si sadnem do McDonaldu, kúpim si to cenovo najprijateľnejšie menu s horúcou čokoládou. Sadnem si, akosi splyniem s davom. Jedného dňa, keď som tak tam sedela si ku mne prisadol chlapec japonskej národnosti a čosi mi hovoril. Som si najprv myslela, že má so sebou ešte nejakého kamaráta Japonca, ale napokon som zistila, že asi to budem ja, ku komu sa prihovára v japončine. Tak si sadol chlapec, trikrát sa uklonil jedlu so zopnutými rukami a papal. Keď som odchádzala od stolu, hneď sa poslušne zdvihol aj on. Zvláštne.
Priznám sa, občas chodím nakupovať do Lídlu. Majú tam veľmi dobrú kávovu čokoládku za 75p. Som už na nej tak trošku závislá. Tak sa snažím prestať, ale niekedy človek neodolá. Šla som po frekventovanej ulici s kamarátkou a zrazu dievča pred nami, len tak v župane a v plyšových papučkách. Prechádza po chodníku asi s priateľom, ktorý síce župan ani pyžamo nemal, ale papučky tiež. A dnes sm šla zo školy ráno a zrazu sa na mňa usmieva akýsi chlapík v riflovej sukni. Neverím vlastným očiam, tak sa ešte preistotu otočím. A vážne, mal sukňu.Ani nie o minútu jeden chlapec kráča do školy. Nič nie je na tom čudné... len keby nemal tie gumáky na nohách. Veď je dnes krásne, slniečko sa ukazuje.Pred troma týždňami nás prekvapili „kamaráti futbalisti“ ako ich volá moja kamarátka, keď sme náhodne vykukli z okna mojej izby. Mali to najobtiahnutejšie a zároveň najkriklavejšie na sebe. Náhodou sme šli von, tak som sa ich spýtala, že akú politickú stranu zastávajú J Decentne sa usmiali a odpovedali : „My len tak... pre srandu.“ Zvláštne je to Anglicko, zvláštne je. Ale páči sa mi takáto koncepcia života. Rob si čo chceš, nebudeme ťa súdiť pohľadmi. To je akurát tak pre mňa, pre riadneho flegmoša. Aspoň sa nemusím báť, že sa zabudnem jedného rána prezliecť z pyžama cestou do školy... veď na tom nič nie je. Alebo keď stretnem králika prechádzajúceho cez cestu neskoro večer (to som zažila minulý týždňom). Prečo sa trápiť, hľadať v tom skrytý zmysel alebo exkluzivizmus. Život je skrátka krásne abstraktný.
