Viera Tarčová
Môj svet
Môj svet je môj, je mi vzácny a hlboký. Je pristávacou dráhou mojich myšlienok a ich odrazovým mostíkom.
Som dvadsaťročné dievča, ktoré sa zrazu ocitlo v úplne inej krajine, musí si sama nakupovať, variť, občas žehliť a prať :) Veľmi ju to baví, pretože už prestáva byť "len" dieťa svojich rodičov, ale konečne sa cíti ako dospelý človek, ktorý je zodpovedný sám za seba. Občas je stratená tu na Univerzite, medzi Angličanmi... ale snaží sa držať sa pevne a nepustiť... Držte mi palčeky ! Zoznam autorových rubrík: Môj život v Anglicku, Súkromné, Nezaradené
Môj svet je môj, je mi vzácny a hlboký. Je pristávacou dráhou mojich myšlienok a ich odrazovým mostíkom.
Ak sa ráno zobudím a „jedným očkom“ hľadím do poloprázdnej chladničky, viem, že treba naštartovať auto a urobiť poriadny nákup v najbližšom hypermarkete. Nemusím sa trápiť nad polovyschnutou rastlinkou a „bedákať“, že tohtoročná úroda bola tak biedna, že nebude celú zimu, čo jesť.
Vládne krásne ticho... nádherné ticho, spev vtákov skladá prvé symfónie mladého vesmíru. Vodopády sa pridávajú a erdžanie divokých koní v krajine akoby spokojne odsúhlasilo všetko, čo bolo touto nádherou počiatku vypovedané. Od veľkých planiet a hviezd, pri ktorýych vyzerá Slnko ako smiešne maličké zrnko prachu, súhvezdí a mohutných galaxií až po tie najmenšie tvory ako sú motýle, lúčne koníky, bunky a atómy.
Jeden večer na lavičke čakám na autobus. Je štvrtok, idem z mesta, pomaly sa stmieva a veľa ľudí už na zastávke nie je. Aj autobusy už nechodia tak často.V ruksaku mám angličtinu, a tak si pätnásťminutové čakanie skrátim tým, čomu sa “nadáva“ “opakovanie je matkou múdrosti“.Sedím rozvalená na lavičke, úplne v strede a druhú polovicu zaberá môj rovnako “náročný na priestor“ ruksak. Veď kto by už len by si chcel sadnúť, keď tu dokopy nik nie je? Pozriem jedným očkom doprava a kúsok odo mňa stojí starý pán. Vlasy má šedivé strapaté, bradu dlhú, vyzerá veľmi zanedbane a čosi hovorí. Neviem, či sebe alebo mne...