Ale vidím jedno, že by si rád sadol. Tak ma niečo nutká a tlačí až to napokon zo seba dostanem: „ Chcete si sadnúť?“A on neverí vlastným očiam. Neverí, že mi obyčajní ľudia niekoho ako on chceme pustiť aspoň trošku do svojho sveta tým, že ho oslovíme.Uvoľním mu kúsok miesta a usmejem sa. Veď aj on si zaslúži úsmev.... keď človek nemá čo dať, tak aspoň to.Pozriem sa mu do očí, má ich červené, ako ja dnes, keď som dostala zápal do oka... a keď hovorí, tak mu je ťažko rozumieť.Ale vzápätí povedal dve zaujímavé slová: „Ste úprimná...“A tak som premýšľala, čo tým presne chcel naznačiť. Uprela som svoj zrak do angličtiny, ale hneď ma napadlo, že by to mal byť môj večerný „lavičkový“ hosť, a tak by bolo nepekné ho ďalej odignorovať.A on začal hovoriť... a vedela som, že sa chce asi dnes trocha vyrozprávať.Počúvala som a reagovala som ďalšími otázkami. Bol to môj „lavičkový hosť“!Výnimočný hosť. Hosť, pre ktorého čas nie sú peniaze a obdobie zimy je utrpením...
Hosť, ktorý nežije ako ja, ale potrebuje rovnakú všímavosť a lásku ako ja. Aj napriek tomu, že si sám priznal, že za to ako žije si môže on sám...Nerozprávali sme sa dlho. Náš rozhovor prerušil príchod môjho autobusu.
Je sobota ráno. Vychádzam z električky. Tentoraz je zastávka plná čakajúcich ľudí. Doslova ohromná „kôpka“. Na lavičke sedí zase „môj bezdomovec“.Hľadí do zeme a ja premýšľam, či ho pozdravím, lebo nie som si istá, či sa na mňa bude pamätať. V hre je dosť veľká stávka... Ak ho nepozdravím a budem sa tváriť, že ho nepoznám, môžem mu ešte viac ublížiť akokeby som sa s ním predtým vôbec nerozprávala. Veď budem preňho možno aj pokrytec!Chvíľka napätia....Pozrie na mňa, pamätá si ma ! Mierne sa usmejem a pozdravím...Posedieť však nemôžem, ide mi autobus...
Dúfam, že ešte budem mať príležitosť sa rozprávať s mojim „lavičkovým hosťom“... chcem poznať jeho myšlienky, problémy a pohľady na svet.
