Tak a prešiel rok. Už som druháčka na psychológii na univerzite vo Veľkej Británii. Pamätám sa ako som pred rokom a pol riešila svoju situáciu, kam ďalej so životom, kde zakotviť. Bolo to náročné, maturita pred dverami, zároveň príprava na “výšku“, sobotné kurzy na prípravu na príjmačky zo psychológie na fakulte. Šesť dní školy v týždni bol absolútny blázinec, ale obyčajný slovenský študent zvláda zaberať, keď nemá na výber.Na kurze sme písali ako blázni dve hodiny v kuse s krátkou prestávkou. Hovorili nám, aby sme si precvičovali úlohy z IQ testov. Pripadalo mi to ako veľký nezmysel, lebo inteligenčné testy slúžia na meranie kvocientu, ak sa riešia viac ako raz, sú nepoužiteľné. Mali sme vraj očakávať akúkoľvek otázku zo všeobecného prehľadu, musieť byť excelentý v matematike, nenechať sa zaskočiť. Čo bude na príjmačkách? Tak to nikto poriadne nevie, ani sám prednášajúci.Keď som jedného dňa odchádzala z prednáškovej miestnosti vyučujúca mi povedala, že sa nemám trápiť ak sa na fakultu nedostanem prvý rok. Vraj je tam taký veľký nával ľudí, že sa tam obyčajne dostaneš až na druhý rok. Povzbudzujúce. Skončím ako predávačka v Tescu (tým nemám v úmysle nikoho uraziť), alebo sa nevzdám svojho sna ?
A rok je preč... ubehol ako voda. Rok psychológie za sebou, kopa skúseností, množstvo priateľov z rôznych kútov sveta: Južná Kórea, Kenya, Poľsko, Mexiko, Čína, Taliansko, atď. Je zaujímavé vedieť povedať bizarné frázy v japončine, na ktorých sa ostatní pobavia alebo učiť Japoncov povedať: „Ahoj.“Je skvelé písať psychologické výskumy, na ktorých participujú moji spolubývajúci. Je skvelé dostať rôzne užitočné certifikáty pomerne jednoduchým spôsobom. Je úžasné čítať pomerne zrozumiteľné knihy na hodinu s najnovším teóriami a milovať predmet, ktorý som si vybrala. Vždy som túžila študovať a rozumieť to, čo ma baví.Profesori sú ústretoví a ochotní pomôcť, všetko ako keby malo svoje miesto a tempo.Je dobré vidieť ako to funguje (alebo nefunguje) v inej krajine a vedieť sa plynule vyjadriť v cudzom jazyku. Neľutujem, že som tu i keď niekedy si zafrflem (asi ako každý).
A či by som tu chcela zostať? Asi nie. Vyzerá to tak, že onedlho (keď dokončím bakalára) zase zdvihnem kotvy a ktovie kam odplávam. Anglicko je fajn, na rok, dva či tri. Ľudia z pomerne patriotickej zeme ti však vždy dajú vedieť, že si “iba“ Slovák. Finančná kríza udrela a je to cítiť na nedostatku pracovných príluhežitostí. Či si ako “nebrit“ nájdem slušnú pozíciu, je momentálne otázne. Zdvihli sa aj rapídne ceny za energie, i keď pre Slovákov sú potraviny lacnejšie keďže kurz meny klesol za rok o desať korún. Leto je tu nič-moc, no september, október a celkovo zima nie je taká tuhá. Po roku v cudzine mám pocit, že sa tak nestratím, že ma tak ľahko nepredajú. Už dávno som zabudla, že som iba “dieťa svojich rodičov“(závislá na ich rozhodnutiach a ich chodu domácnosti). Cítim sa ako plnohodnotný člen spoločnosti, ktorý vie ako plávať v neznámych vodách.
