Ruka v ruke kráčame mestom. Peši. Zdraví nás veľa ľudí. Detí i rodičov. Mamina všetkým s úsmevom odpovedá, sem-tam pridá aj nejaké to slovko naviac. V jednej ruke moja ruka, v druhej taška, ktorú sme dostali ako darček od známych z Anglicka. Je na nej napísané TIN TIN END THE PICAROS. Volali sme ju Pikaroska. Nikto v Ilave takú nemal. Iba my. A ja som na ňu bola patrične pyšná. Blížime sa k „Nemlahovi." Malé potraviny vedľa pošty. Žiadne Tesco, ziadna Hypernova...obyčajný obchod. Ulička sa pomaly zapĺňa, veď bol piatok. Rýchlo sme nakúpili, čo bolo treba a hybaj domov.
Cesta naspäť bola vždy zaujímavejšia. A na tú som si dnes spomenula. Kráčame, rozprávame sa. V bruškách nám však začína vyhrávať óda na hlad. Hm...z Pikarosky trčí chlebík. Krásny, dozlatista upečený, mäkký, voňavý...mamina už tuší, čo bude nasledovať. Táto situácia už bola asi tisíckrát. „Môžem?" pýtam sa, hoci viem, aká bude odpoveď. Zastavili sme sa a dala som si riadny hryz. Jeden, druhý, tretí...mňam...chrumkavý Janko, ako sme volali konček chleba. Kým sme prišli domov, vyzeralo to, akoby sme cestou stretli veľkú myš...:o)
Je piatok a ja idem z Tesca s kočíkom. Z košíka mi trčí chlebík. Krásny, dozlatista upečený, mäkký, voňavý...a teraz som už mamina ja. V duchu sa sama seba pýtam: „Môžem?" A súhlasne si okamžite aj odpovedám. Zohýbam sa a hryziem. Raz, druhýkrát, tretí...ako kedysi. Ale, predsa robím niečo naviac. Vždy som videla maminu, ako na spodok bochníka niečo robí prstom alebo nožíkom. Nevedela som, čo... Dnes viem. Robila krížik. Ako vďaku za ten chlieb. Dnes som ho spravila aj ja...ako ona kedysi...
