A každý večer rozprávka. Donedávna som si líhala na kraj Katkinej postele, tesne natlačená na drevené tyčky tej Anetkinej a za výdatnej asistencie som rozprávala večernú rozprávku. O lienke a o deťoch. Každovečerná klasika.
Moja Katuška vyrástla. Večerná rozprávka je už na nej. Hovorím si, precvičí si jazýček a naviac sa ešte o čosi viac upevní ich sestričkovanie. Katikina klasika - o krtkovi a o Šmoulinke. Vymyslené, no milé.
Dnes však počúvam...opäť počúvam...krk naťahujem...
"Pri-bi-na," slabikuje Katka.
"Pri-bi-na," opakuje Anetka.
"Moj-mír," opäť Katka a Anetka odovzdane: "Moj-mír."
"Svä-to-pluk"..."Svä-to-pluk"...
Nasledoval minipríbeh o Veľkej Morave. A o "množstve chlapcov, ktorí sa volali Frankovia a chceli si pre seba uchmatnúť celú krajinu," o troch prútoch, ktoré boli spolu silné ako lev...uaaaaa....
Vypočula som si to celé. Od začiatku až do konca. Neviem, čo jej to napadlo. No, kebyže som jej dejepisárka, má to za jedna. A tiež, kebyže som metodička pre materské školy. Ten spôsob a štýl...no, žasla som :)
V izbe je ticho. Naťahujem uši a počujem iba pravidelný dych. Dvojmo. Po špičkách pozakrývam všetky trčiace nôžky, každej uštedrím krížik na čelo a zatvorím.
"Dobrú nôcku," zašpekám, hoci ma už nik nepočuje.
Odličovacie tampóny farbím celodenným makeup-om dotmava a usmievam sa do zrkadla. Zbožňujem ich. A teším sa na zajtrajšiu "hodinu dejepisu."
