Mlieka bolo priveľa, moje malé dievčatko pilo len tak, aby sa nepovedalo a ja som si nevedela dať rady, čo s tým. Prišiel prvý zápal, prvé antibiotiká, druhé antibiotiká a kým si ma lekári, slúžiaci vianočné sviatky, prehadzovali ako horúci zemiak, mliečko bolo fuč.
Pri druhej dcérke som si povedala, že to bude inak. Musí. Nabitá teoretickými vedomosťami a vyzbrojená obrovským odhodlaním a túžbou, čakala som, kým mi „pristúpi mlieko." Prišlo. A prišlo ho veľa. Aj štyri deti by som z neho vychovala. To moje pilo, ako vedelo. Prišiel prvý zápal a tak som v horúčkach prikladala a odsávala a prikladala a odsávala. Všetko ostatné okolo mňa zvládali moji najbližší. Prežili sme. Mliečko ostalo. A tiež chuť kojiť ďalej....a obrovská.
Dnes má moje „dojčiatko" osem mesiacov a ja si tie chvíle, keď sme len ja a ono, neskutočne užívam. Keď otvára pusinku ako malé vtáčatko hľadajúc mňa, jeho mamu. A keď nájde to, čo hľadá a prisaté tesne na mojej hrudi aj pol hodinku krásne funí. A keď mu v kútikoch úst vidieť malé mliečne kvapky a bublinky. A keď sa ma dotýka a svojou malou hebučkou rúčkou prechádza po tej mojej. A keď od únavy zaspí a ja sa môžem celkom zblízka a dosýtosti pozerať a pohladkať ho ukazovákom po orosených líčkach tesne pod očkami. Neuveriteľná intimita. Neha. Láska...
Viem, že tie mamy, ktoré ten pocit zažili, vedia presne, o čom hovorím. A tiež viem, že mnohé by aj chceli a nemôžu. A taktiež viem, a to celkom určite, že tie, ktoré nemôžu, aj napriek tomu nemajú svoje deti rady ani o máčny máčik menej ako my...
Čo neviem celkom určite je, ako budú moje prsia vyzerať, keď sa naše obdobie kojenia skončí. Stratia pevnosť? Pružnosť? Tvar? Neviem. Ale verte, že ak nebudú také ako predtým, vôbec mi to nebude prekážať. Za ten neopísateľný pocit to celkom určite stálo....
