Ešte ako novinárka som bola v ilavskej väznici „ako doma." Vzťahy s vtedajším vedením by sa dali hodnotiť ako „nadštandardné" a tak sa tam dala urobiť nejedna zaujímavá reportáž. Ako i tá o väzenskej kapele.
Otvára sa posuvná mreža, chlapík v uniforme nás vedie dnu. Kontrola dokladov, odovzdávame mobily, pripíname si visačky „návšteva." Kým sme sa dostali až na tretie poschodie, dverí a ťažkých mreží bolo ešte hádam aj pätoro. Všade chlad a typický väzenský pach. Zvláštny pocit, ktorý ma premkol vždy, hoci som tu už bola niekoľkokrát. A sme tam. Doprovod otvára dvere do malej klubovne. Sedí tam päť chlapov v šedých nohaviciach a modrých košeliach. Pepo, Miro, Jano...ostatých dvoch si nepamätám. Všetci vstávajú a úctivo zdravia. My, na znak, že sa ich neštítime, podávame ruky. Ich potešenie sa nedá prehliadnuť. Berú do rúk nástroje a hrajú. Jednu krajšiu ako druhú. Keď privriem oči, počujem len prenikavý cigánsky hlas, ktorý sa ozýva po dlhej chodbe, gitary a perkusie...krásny zážitok. Až po mne chodia zimomriavky. A potom oči otvorím a predomnou stoja odsúdenci. Muži, väznení za tie najhoršie skutky. Ako sa môže niečo také pekné zrodiť u týchto...ako ich nazvať...ľudí?!?!?!...neviem...váham....Keď si odmyslím fakt, prečo sú tu, sú to naozaj celkom milí a usmievaví ľudia. Ale, fakt nepustí...škoda.
Robotu sme si urobili dosť rýchlo, vypočuli sme si ešte zopár piesní „nad plán" a odchádzame. My môžeme. Oni ostávajú. Za dverami klubovne. Za mrežami oddelenia. Za múrmi väznice...
Ešte dlho po tejto reportáži som si ich predstavovala, ako asi spáchali tie strašné veci. A akí budú, keď raz výjdu von. To sa už asi nikdy nedozviem. A neviem, či vôbec chcem...Ich spev mi v ušiach znie dodnes. Sú pre mňa úsmevnou spomienkou. Sú pre mňa dobrým pocitom, že ja som sa vtedy mohla postaviť a spoza chladných väzenských múrov odísť. Domov. Sú a aj napriek tomu, čo dobré dokážu, ostanú pre mňa vždy „len" tými, čo budú ešte veľa veľa rokov, ak nie navždy, tými na druhej strane....na druhej strane mreží...na druhom brehu....
