Poznáme sa čosi vyše šesť rokov. A ja mám naše prvé stretnutie stále pred očami. Ja s vtedy štvorročnou Katkou na bedmintonovom kurte, on vychádza zo šatne. Zdvorilo zdraví...dobrý deň. Usmieva sa. Na nás, na deti, s ktorými chodil bedminton hrávať. Na každého, kto vtedy v hale bol. Hala zrazu ožila. Celá...každý centimeter štvorcový.
O pár týždňov...turnaj, kde sme obaja hrali. Celý čas strážili spolu tabuľky, dopisovali výsledky, sledovali zápasy. A na konci gratulovali jeden druhému. Obaja k víťazstvu. Pevný stisk ruky, športové objatie a pusa. Nie príliš krátka, nie príliš dlhá. Nečakaná...osudová...Stačila na to, aby sme jeden o druhom vedeli, že existujeme.
Od toho večera...od tej gratulácie, sme sa od seba nepohli. A na tom bedmintonovom kurte, kde sme si dali prvú pusu, sme sa o tri roky vzali. A sme spolu dodnes. Ďakujem „Niekomu tam hore," že mi ho „prihral" do života. Usmievavého, veselého, zodpovedného, pracovitého, srdečného. Takého, ktorý vie tancovať po kuchyni, spievať vymyslené pesničky, žartovať i tuho objať. Niekedy prísneho a tvrdohlavého, no milujúceho, oddaného, verného...môjho. Nášho.
Reči o tom, že nemám vždy vyložiť srdce na dlaň, si, prosím, nechajte. Vykričím to hoc aj do celého sveta. A vôbec tým neutrpí moja hrdosť. Nech to počujú všetci. Že mám toho najlepšieho muža a otca pre naše deti.
Takéto veci by sa mali hovoriť nahlas. Nech sa o nich vie. Kým ich má kto počuť. ..
