Vraj, dnes nás zobrať nemôže, lebo nie sme zapísaní a aj tak to už nestihne. Na moje naliehanie, že sme „akútni" a iba teraz sme prišli, len pokrúti hlavou a s pohľadom na kočík mi navrhuje alternatívu, že máme čakať do „záverečnej," no i tak mi nezaručuje, že nás stihnú vybaviť. Hm...to by znamenalo čakať v dusnej čakárni s 9-mesačným bábätkom štyri hodiny, naviac, s neistým výsledkom. A možno vraj budeme mať šťastie a niekto na svoj termín nepríde a tak budeme mať šancu my...ale, to iba možno.
„A čo mám teraz robiť?" pýtam sa bezradne. Toľko som čakať nemohla. Anetka sa mala čochvíľa zobudiť a čo vám budem hovoriť, hlad je zlý. Usmiatu sestričku to však zrejme vôbec netrápilo. So širokým úsmevom a so slovami, že tak mi teda pomôcť nevie, mi pred nosom zatvorila dvere. Ostávam tam stáť, dve staršie dcérky vedľa mňa, najmladšia spiaca v kočíku. Premýšľam, kombinujem. Fakt sa snažím.
Znova sa otvárajú dvere. Pýtam si papier, aby som sa teda napísala na ďalší deň, keďže si nemôžem dovoliť prísť sa zapísať už o šiestej ráno, aby som sa zmestila do pripravených koloniek. Opäť facka. Od zajtra dvojtýždňová dovolenka. Mňa trafí!!!!! Dožadujem sa okamžitého riešenia. Dostáva sa mi výčitka, či chcem predbiehať a bezohľadne odsunúť plačúce dieťa. ( To, že ho doteraz asi hodinu ignorovala, lebo nebolo zapísané v „správnej" kolonke, asi za bezohľadnosť nepovažuje!!!! ) A vraj, prečo som neprišla už minulý týždeň, keď tam nemali ani nohu. Neuveriteľné. Tuším by som potrebovala ušného...lebo neverím tomu, čo počujem. A nakoniec, asi aj očného...mohli by nás totiž zobrať po ordinačných hodinách, no suma, ktorú si za to pýtali na ozname vyvesenom na dverách, sa prehliadnuť nedala. 16,60 Eur. Hm...v mysli už telefonujem do iného mesta, kde ma to s taxou za hovor plus cestovné vyjde neporovnateľne lacnejšie.
Dvere sa opäť zatvárajú a v nich sa vyníma nezabudnuteľný úsmev ochotnej sestričky. Ľudia v čakárni len ticho krčia plecami a súhlasia s mamou, ktorá si v tejto čakárni asi „užíva" častejšie ako my ostatní. „Takto je to tu stále, deň čo deň."
Asi toho majú naozaj veľa. A sú tiež len ľudia. Ale...ale, to by som asi chcela veľa, aby tí, hlavne na takýchto miestach, nehľadali dôvody, prečo sa to či ono nedá, ale spôsoby, ako by to šlo...
Ach, ako by bolo fajn, keby to tak fungovalo.
