Zastavila som sa, pravdaže, no ešte nemali vyložený tovar. A tak sme sa podvečer vrátili spolu. Ja som čakala s kočíkom vonku, natešená „roztlieskavačka," stískajúc v ruke tri Eurá, vbehla dnu. Zamierila k regálu, vedela presne, kde...Vybrala si strieborné. Už len zaplatiť a sú jej.
Ten výraz v tvári, keď s nimi vyšla von, by som dopriala každému. Úsmev taký široký, že jej opálené líčka pod bledomodrými očami urobili malé vankúšiky. Oči jej žiarili snáď aj na desiatky metrov a zúbky som mohla porátať od jednotiek až po tie najzadnejšie. Akoby niesla národný poklad. „Mami, mami..." šepkala vzrušene a ani nevedela, čo by povedala. A tak ma tuho vystískala. Pompony však z ruky nepustila.
Obyčajné farebné „chuchvalce." Ako málo stačí. Malým k neskutočnej radosti a nám, veľkým, k neopísateľnému šťastiu. Aké úžasné, že sa deti dokážu úprimne tešiť z maličkých drobností...
