Plán bol jasný. Ja nakŕmim, manžel uspí a príde za mnou. Stráž bude držať babka. A tak...ja som nakŕmila, pusa na rozlúčku, drobčúrikovi na dobrú noc a hajde, trochu si poflámovať. Tešila som sa. Veľmi preveľmi. Veď, odkedy som na materskej, „vonku" som bola iba dvakrát. A to je čo povedať, keďže počas práce som bývala na rôznych miestach v rozpätí najmenej 100 kilometrov každý deň.
Zábava sa rozbiehala, jedlo bolo chutné, môj nealko-drink tiež. Stále som však akosi nemohla prestať pozerať na hodinky, kedy mi manžel zavolá, že doma všetko spí a ide za mnou. A tak som zavolala. Za slovami, „ešte sa chvíľku zdržím" som počula detský plač. Dievčatko sa nemohlo uložiť. S poloúsmevom na tvári sme hovor skončili a odvtedy som oči od hodiniek neodlepila. Myšlienkami som bola u nás v spálni a malú hladkala, mojkala, prihovárala sa jej. V duchu som jej spievala „My sme tri prasiatka smelé, nevieme, čo je to strach..." Och. Plače. A ja tam nie som. Ja, ktorá som tam vždy, keď je treba. Viem, že manžel by jej zniesol aj modré z neba a že, keď je s ním, je v dobrých rukách a ja sa nemám čoho báť. Možno je len deň blbec, kedy sa naozaj iba nemôže uložiť. A možno si na mňa ešte tak nezvykla, že by bezomňa nezaspinkala...možno..
Prišiel asi hoďku a pol po mne. Doma vraj všetko stíchlo, my sme sa bavili. Odľahlo mi, že už sníva a neplače. Ale, hoci som sa na tento večer veľmi tešila, túžila som byť už doma. Jemne ju pohladkať po vláskoch a počúvať, ako pravidelne dýcha.
Dočkala som sa. Neboli ani dve a štrkotali sme kľúčami v zámku. Všade tichučké ticho. Nazriem do spálne, v pološere sa zahľadím do postieľky. Spinká. Tak pokojne. Moja zlatá. Rúčky položené pri hlavičke, tá otočená smerom k našej veľkej posteli. Zatvorím dvere a užívam si tú chvíľku s ňou. Len ona a ja. Jej mama. Neodolám a pohladím ju po líčku. Nebadane sa pomrví, hlávku otočí na druhú stranu, podudká dudlík....V spánku jej „vybehnú" rúčky a zastihnú tú moju ešte pri líčku... pritisnú ju na ospinkanú ružovú tváričku a drobný teplý noštek zaboria hlboko hlboko do dlane. Chvíľku podržia. Akoby povedali: „ Viem, že už si tu..."
