Šťastie zo sna...

A presne ako po iné razy, pristúpim na jej „hru" a krásny obrázok pochválim. Pohladím ju jemnúčko po zapletených vlasoch a uložím opäť na spánok.
Rozpráva. Často. Takmer každú noc. Raz, keď sa nám narodila Anetka, báli sme sa, či nebude žiarliť. Nežiarlila. Navonok nie. Len raz zo sna prišla za mnou s plačom, že ja sa vraj mám. Lebo mňa majú všetci radi a ju nikto. Moja zlatá...keby vedela, kto všetko ma nemusí...V ten večer som si to odplakala. Ráno si to nepamätala. Ale, aj tak sme sa pri raňajkách rozprávali o tom, že mám dosť veľké srdiečko na to, aby sa mi tam pomestili všetci, ktorých ľúbim.
Včera, keď som ju prikrývala, rozprávala opäť. Rada počúvam, lebo sa mnohokrát dozviem jej dievčenské tajomstvá. A hoci mi veľa povie, toto je akési tajomnejšie. Má desať a so spolužiačkami sa našepkajú a nachichocú až až. Sadla si na posteľ a hovorí: „ Mami, ja som taká štastná!" Pýtam sa, prečo. V očakávaní, čo mi prezradí. „Lebo si Anetke kúpila plienky s Disney obrázkami..." Och, moje zlaté...ako málo stačí...:o)