Potiaľ Jung vo svojich neskorých úvahách. Sympatický chlap. Dovoľte mi rozvinúť jeho myšlienky vlastnou skúsenosťou.
Zachytenie boha skúsenosťou, na základe hore uvedenej Jungovej hypotézy, nemôže nastať vo vedomí. Vedomie si môže nanajvýš zapamätať alebo uvedomiť túto skúsenosť a s väčším či menším úspechom ju interpretovať pre ostatné zdanlivo nezávislé zložky vedomia – ľudí v okolitej spoločnosti. Bežného človeka snáď napadne kľúčová otázka: Ako je možné zažiť stav nevedomia a prežiť priamu skúsenosť boha?
Spôsobom prežívania a postojom k životu ľudia potvrdzujú fakt, že nie vedomie si vyberá zážitok nevedomia, ale je to nevedomie, ktoré rozhoduje, či má vedomiu dopriať skúsenosť seba. Takto sa to javí z pohľadu kolektívnej ľudskej existencie. Jedinec fungujúci v takomto objektívnom stave – t.j., ako člen spoločnosti, či spoločenstva – je odkázaný na milosť či nemilosť oveľa vyspelejšieho a tým nadriadeného kolektívneho ducha nevedomia, aby mu umožnil uvoľnenie zo svojej siete a pustil ho do priestoru "zažiť boha". Prečo to tak je má svoje "objektívne" dôvody, ktoré si zaslúžia osobité pojednanie.
Inak sa to už javí z pohľadu individuálneho prežívania. Tu si jedinec akoby neustále vyberal, či uprednostní zážitok vedomia, alebo či sa "nechá pohltiť nevedomím". V praxi bežného človeka je tento neustále prezentujúci sa potencionálny rozpor vnímaný ako výber medzi životom a smrťou. Pre normálneho človeka vedomého si seba samého akožto ľudského jedinca je totiž vedomie kondiciované životom a nevedomie zas smrťou. Táto podmienenosť sa dá vnímať ako daň za príslušnosť a život v ľudskom celku. V "objektívnej skutočnosti" je táto podmienenosť samozrejme len tým čím je; technicko-prozaicky povedané, je skratkovým programom so strhujúcou emočnou príchuťou. V "objektívnej skutočnosti" sa dá povedať, že nevedomie je rovnako živé ako vedomie, či dokonca živšie, lebo "žije", aj keď vedomie "zomiera", zatiaľ čo nevedomie, ktoré, ako už Jung naznačil, vývojovo predchádza vedomiu, nikdy nie je mŕtve, žije aj keď je "prehlušované" životom vedomia.
Táto absurdita o živote a smrti je očividný vynález vedomia. Človek, ktorý zažil nevedomie a pamätá si to, musí dôjsť k záveru, ak sa nechce zmietať v nezmyselnosti, že smrť nie je. Je len aktuálne preferenčný život vo vedomí, alebo ontogeneticky a fylogeneticky mohutnejší a z tohto pohľadu dokonalejší život v nevedomí, ktorý je v pseudopríslušnom ekvivalente vedomia chápaný ako boh. Tento boh je práve tá vyššie úvodzovkovaná "objektívna skutočnosť", ktorou ex-subjekt môže vnímať v živote (v stave) nevedomia, a ktorá, okrem priestoru a času postráda aj atribút subjektívneho pohľadu, čiže subjektívnu skutočnosť. Aby som na túto úvahu nadviazal a dokončil svoj point, vráťme sa na záver k rozhodovaniu indivídua v prospech vedomia či nevedomia.
Pre individuálneho človeka je teda skúsenosť boha otázkou života a smrti "vďaka" členstvu v klube people. Oprávnene. Človek musí zomrieť, ak sa chce boh zažiť. Ak nie je pre boha ochotný zomrieť, musí žiť ako človek, kým ho "to samo" nezavolá. Takých príkladov je, stačí zájsť na cmiter. Logickou alternatívou k tomu je konštatovanie, že človek si nemôže dovoliť byť človekom v nejakej ľudskej spoločnosti, ak chce zažiť boha a neriskovať, že jeho najbližší zakopú to, čo potom z neho ostane (ak ho pravda ešte v procese nestihnú preventívne ukrižovať, ako naznačuje toľko chytľavý precedens). Tiež poznám príklady, ale v zemi či na zemi ich ťažko nájdete, skryli sa, beťári, v objektívnej skutočnosti.
Ale nezúfajte, hlavne vy, čo máte toľko rozumu, i keď na úkor viery, že neuveríte, kým neuvidíte. Kupodivu sa totiž objavujú aj nelogické alternatívy, a nedal by som ruku do ohňa na to, že s nimi prišlo vedomie, ktoré sa s nimi rado vyťahuje a naťahuje, keď už sú podľa všetkého odoznelé, nefunkčné a oberajú nás len o čas. Totiž, náš klub - kolektívne nevedomie - na jednej strane drží človeka doslova ako otroka (zo slovenského pohľadu na medzinárodnej scéne aj do písmena) v milosti a nemilosti svojich božských konexií, ale na druhej strane, akoby musel kompenzovať vlastnú vážne totalitnú cenzúru náhlym a nečakaným a celkom nevkusne prostopašným či poburujúcim príkazom "zvonku", svedomitému modernému členovi ponúka pod rúškou inotaja isté spôsoby, ako ostať človekom, zažiť boha a nezatrepať pritom krpcami. Nevedomie chce pohotovosť. Ale o tom nabudúce, ak ma netrafí šľak. Ak ma trafí, budem chvíľu mimo vás, moji drahí. V každom prípade neváhajte a kukajte aj sami, hoci ste in.
