Inak sú v podstate rovnakí. Vrátane výzoru. Rovnaké nastavenie, rovnaká ideológia, rovnaká pýcha, ktorá (vraj) predchádza pád.
Rozdiely nie sú v nich, ale v nás, v spoločnosti.
Rozdiely sú v tom, koľko moci sme každému prisúdili, ako sme ich činy posúdili a ako sme ich odsúdili. Zatiaľ, čo jednému (po odbornom vyšetrení psychiatrami) sme po vykonaní jeho zverstiev a uznaní, že je vykoľajený, moc zobrali, druhého radšej nevyšetrujeme a moc mu ponechávame s očakávaním, že sa to (snáď, možno, určite) samo zlepší. Zatiaľ, čo jednému diktujeme naše podmienky a chceme, aby sa zaradil, druhého nechávame, aby diktoval podmienky on nám a šikujeme sa my. Zatiaľ, čo poškodenie výsostných práv druhých sme u jedného označili za neprípustné, druhému dovoľujeme, aby jeho práva boli zvrchované.
Sme totiž spravodliví a rešpektujeme nastavenie sveta.
Pri jednom sme vedeli okamžite, ako konať, ako mu zabrániť v ďalších zverstvách. Pri druhom to nie je také jednoduché.
Má totiž zázračné točky, ktoré môžu svetu obmedziť nastavený štandard. Má tanky a tisíce jadrových hlavíc, ktoré môžu poškodiť svet. Navyše je schovaný a dopraviť ho do Norimberku nie je také jednoduché. Lety do Nemecka sú obmedzené a viesť ho vládnou limuzínou by bolo zdĺhavé a mohlo by byť pre neho nebezpečné.
A tak to zatiaľ nechávame bežať v starých koľajach.
Pre niektorých je to síce hrozné, krvavé a bolestné, ale pre ostatný svet vraj výhodnejšie.
Máme teplo, svetlo a keď pošleme na východ dvoje plienky a toaletný papier, budeme mať i čisté svedomie, že sme pomohli. A s tým sa dá žiť. A možno i tých 27 rokov, ktoré vraj tejto vojne predpovedal Nostradamus.
Hlavne, aby sa pán Putin príliš nenahneval a aby ho trebárs nenapadlo zastaviť kohútiky alebo stlačiť červený gombík s nápisom ŠTART. Chcel by sa totiž dožiť, (ako i ostatní mocní) aspoň stovky a verte, že riešiť na staré kolena bývanie v podzemí, to nie je med lízať.
Zdroj:
