Poslanci ako poletuchy poletujú z jedného konca politického spektra na druhý a rozmýšľajú, čo sa im viac oplatí. Situácia je už tak vyhrotená a poslanci tak vystresovaní a dezorientovaní, že niektorí už sami nevedia, čí sú, a tak sa radšej na pravidelnej báze stavajú pred televízne kamery ku svojim lídrom, aby si v záznamoch tlačových konferencií potom mohli overiť, či ešte furt stoja správne. I napriek tomu, že verejnosť (a asi aj samých seba) neustále utvrdzujú v tom, že ich postoj je jasný a nemenný, nik vlastne nevie, o aký postoj sa jedná a čo môžeme čakať. Rozoznať, čo je ešte koalície a čo už opozícia, je i pre samotných poslancov tak komplikované, že väčšina z nich sa už radšej k ničomu nevyjadruje. Aby sa náhodou neprezradili, alebo si neurobili hanbu. Na chodbách NR by mohol pokojne vzniknúť fotografický krúžok, lebo jednotliví poslanci pod heslom mohlo by sa raz zísť fotia tajne svojich kolegov v rôznych pózach a situáciach, aby boli v prípade potreby pripravení doložiť, kto okolo koho prechádzal a kto koho pozdravil. Do televíznych relácií už prichádzajú len extrovertné tipy, tí, čo nemajú čo stratiť alebo tí, ktorí vo svojej nadprirodzeno-neobmedzenej rozhľadenosti netušia, čo sa deje. Nervové vypätie privádza naše elity nielen k neuváženým činom, ale i ku zdravotným kolapsom.
Jediný, kto má v celej veci prehľad a absolútne jasno, je sám Igor.
Dianie sleduje z nadhľadu a teší sa, ako mu to všetko ide. Vie, že je šikovný a že ho majú obyčajní ľudia radi. A niet sa čo čudovať, veď je jedným z nich. Je obyčajný po všetkých stránkach. Svojim nehmotným bohatstvom, čo potvrdzuje v každom svojom príhovore, i hmotnými statkami, ktoré dokladuje daňovým priznaním a z ktorého vyplýva, že nič nemal, nemá a nikdy ani mať nebude. Ako väčšina z nás. Preto je ľudu tak blízky a preto si ho ľud vybral.
Aby to tu všetko zmenil.
A tak aj koná.
Mení našu spoločnosť k obrazu svojmu a zdá sa, že s výsledkom môže byť spokojný.
Z času načas vo svojich kratučkých príhovoroch národu pripomenie, kto mu jeho pekné plány narúša a tých, ktorí v myšlienkach a svojich názoroch zblúdili, privádza na správnu cestu. Zvrhlé média s ešte zvrhlejšími fašistickými sklonmi, mafiáni z opozície, neverná pani prezidentka a neschopný Sulík, ktorého už vraj "volajú kengury" do Austrálie, mu to síce trochu kazia, ale náš dômyselný Don Qiujote de la Mantovič svoj boj nevzdáva. Po boku svojho verného Sanchu putuje na pomyselnom koni vlastným svetom ideí a ubezpečuje nás, že i keď je na ceste už po kolená bahna, ON zatiaľ drží opraty pevne v rukách a pokiaľ je na koni ON, bahna sa nemusíme báť ani my.
Nuž, musíme mu veriť, pohľad z konského chrbta je vraj naozaj najkrajší na svete.
Škoda len, že až ho raz kôň vyhodí zo sedla, nedopadne celkom na zem. Tvárou do blata a lajna, ktoré na ceste po koňovi zostalo.
Zlatý padák alebo iná záchrana, ktorú mu z čistej lásky poskytne jeho zabezpečená ne/obyčajná Dulcinea, mu totiž nedovolia dopadnúť až tam, kde žijú tí bez koní.
