Temperamentu ľudí sa venujem roky a aj keď moju poradňu navštevujú ľudia všetkých typov, najviac z nich je melancholikov. Ľudí hlbokých, empatických, často precitlivených, no zároveň ľudí, s ktorými sa žije len veľmi, veľmi ťažko. Nosia v sebe ideálne predstavy (života, sveta, spoločnosti,...), ktorým veria, považujú ich za najlepšie a želajú si/chcú/vyžadujú, aby im verili aj ostatní. Presadiť sa ich pokúšajú najskôr vo vzťahu s partnerom, neskôr pôsobením na svojich najbližších v rodine, v práci,... Tieto predstavy sa dotýkajú všetkých oblastí života od ukladania pohárov v pivnici až po svetonázor.
Nie, že by ostatné typy temperamentu svoje predstavy nemali, no tie ostatné vedia so svojimi predstavami pracovať. Zvyšujú/znižujú nároky, okresávajú hrany, prispôsobujú sa, v prípade potreby od nich upúšťajú,... Toto melancholici nevedia. A keď áno, má to svoje dopady a dôsledky. Na nich samých i na ich okolie.
Ak by "toto všetko robili nám" všetkým naprotiveň, zo zlomyseľnosti alebo z iných nepekných pohnútok, bolo by to správanie odsúdeniahodné a trestuhodné. No, ono to tak nie je. Je to ich nastavenie a záleží len na vyhranenosti temperamentu a stupni naučeného ovládania sa v prípade, že musia z piedestálu ideálnej predstavy zostúpiť. Tak, ako má svoj údel cholerik/flegmatik/sangvinik, tak toto je údel melancholikov. A je to údel ťažký. Každý deň, len čo vstanú, už musia pozerať, znášať a trpieť, ako im ich ideálny svet my ostatní narúšame a kazíme. Každý deň sa s tým učia žiť a každý deň sa s tým vyrovnávajú. Po svojom. Niekedy im stačia nevraživé pohľady na "ničiteľa ideálu", niekedy ubližujú sebe a niekedy, žiaľ, ako v prípade pána Cintulu, potrestajú "vinníka" spôsobom, ktorý sa im javí, ako dostatočne dostatočný.
Pána Cintulu osobne nepoznám, no podľa toho, ako sledujem proces, jeho vyjadrenia a správanie, dovolím si tvrdiť, že vo svojom temperamente má veľa z melancholického ladenia. Navyše... ak melancholik vykazuje vyšší stupeň umeleckej kreativity, prah citlivosti na porušovanie jeho pravidiel a spravodlivosti sa ešte zužuje.
A prečo o tom všetkom píšem?
Žijeme dobu rozdeľovania spoločnosti, v ktorej je možné očakávať nárast nespokojnosti s ne/spravodlivosťou. Vidím to nielen v bežnom živote, ale i v mojej poradni.
Práve tam si to akosi viac uvedomujem.
A najviac pri práci s melancholikmi.
Nie sú to psychiatrickí pacienti.
Sú to len nespokojní nešťastníci, ktorí vedia, ako by to malo byť a ono to tak nie je. Prichádzajú s hlavou plnou ideálov a s ťažkou otázkou: Ako žiť s nespravodlivosťou a s tými, ktorí sú jej nositeľmi?
Pozn. autorky
Čin Juraja Cintulu odsudzujem. Porušil zákon a musí byť potrestaný. I keď... on sám nikdy nepochopí, prečo. Veď len... "uveril, že možno týmto šialeným činom môže pretrhnúť reťaz zla a pomôcť tejto vyčerpanej krajine."
Zdroj:
