Od nebezpečného jadra ultrademonštrantov ho delila len ochranka, niekoľko policajtov, členovia antikonfliktného týmu a labilný prenosný plot.
Náš premiér rázne vystúpil z auta a bez "bázně a hany" si to pred udivenými zrakmi delegácií namieril do nebezpečnej zóny. Všetkým naokolo sa zatajil dych. Fico sa hrdo blížil k najväčšiemu transparentu s nápisom FICO, JDI DOMÚ, DO RUSKA.
Atmosféra sa dala krájať.
Slovenské deti a diváčky citlivej povahy si pri televíznych obrazovkách zakryli oči. Niektoré sa začali modliť. Schyľovalo sa k tragédii a celý svet s napätím sledoval a v duchu sa pýtal: Čo bude nasledovať? Ako sa to skončí? Niektorí s vyvinutejšou fantáziou už videli spomalený triller, mapujúci krvavé divadlo: Rozzúrení demonštranti povaľujú plot a s tyčami od transparentov sa vrhajú na nášho neozbrojeného štátnika. Z organizovaného davu vybieha Šimečka ml., Šimečka st., Čaputová a Soroš. Nabádajú k neposlušnosti. Tí, čo nemajú tyče, v rýchlosti rozoberajú plot a šprušľami udierajú hlava-nehlava. Vrava, hurhaj, piskot. Nik už nevie, kto je za a kto proti. A potom... hrobové ticho. Na ulici leží nejaké telo. Začalo pršať. Pochmúrnu atmosféru dopĺňa roztrhaný transparent a vietor si pohráva s akýmsi jedálnym lístkom a dvomi, tromi bulletinmi s blízkeho divadla. A...
A potom to prišlo...
Náš premiér sa tesne, asi 50 metrov pred plotom, zastavil, zasalutoval a na skandujúci dav sa usmial.
Sám, odvážne, v plnej prirodzenosti.
Vyslal signál...
Úsmev, ktorý láme ľady.
Úsmev, ktorý na Slovensku poznáme.
Úsmev, ktorým demonštrantom a celému svetu odkázal: Ja nikam neodchádzam...
Pozn. autorky:
... a my sa slušne prizeráme a tvárime sa, že sa nás to netýka.
