Nie som akútny prípad, ani zdravotná sestra, ani dieťa, ani známy. Som bežný pacient s neidentifikovateľným fľakom na koži a čakám spolu s ostatnými bežnými.
Napätie na pár metroch štvorcových s každou minútou narastá, nervózne podupkávanie nohami prítomných pacientov prechádza do hlasného vzdychania a slovných výlevov. Po 4 hodinách v čakárni sa dá vzduch krájať. Sestrička už ani nevychádza a len z bezpečia ambulancie vykríka mená ľudí, ktorí nie sú v poradí. Z času načas sa odváži vyjsť z ambulancie a v tom momente sú na nej nalepení tí najnedočkavejší z nás, aby jej pošepkali, že oni idú len pre výsledky, len na krv, len sa niečo opýtať. Sestrička s vľúdnym úsmevom všetkým oznamuje: počkajte chvíľočku. Dôchodcovia s každou začatou hodinou rátajú, ako im narastá cena za parkovanie, niektorým ušli sanitky, niektorým prestávajú účinkovať lieky proti bolesti, čo prezentujú patričnými verbálnymi i neverbálnymi prejavmi. Jeden z akčných dôchodcov svojou barlou riadi premávku v čakárni. Usmerňuje a posúva ku dverám tých, ktorí sa už ani neunúvajú vstať, pretože stratili nádej. Ak sa z ambulancie ozve meno človeka v poradí, v čakárni sa tento moment stretáva s búrlivou odozvou. Ľudia tlieskajú, ukazujú palec hore a smejú sa. Povzbudzujúcim výrazom v tvári utvrdzujú šťastného, no stále neveriaceho pacienta na rade, že áno, že je to práve on, ktorý môže vstúpiť do ambulancie.
Každý nový prichádzajúci návštevník si neveriacky obzerá čudný kolektív rozjarených ľudí v čakárni a hľadá na dverách ceduľku s nápisom ambulancie, aby sa presvedčil, že je naozaj na infekčnom a nie na psychiatrii.
Je 12 hodín.
Niektorí z čakajúcich pacientov to postupne vzdávajú a odchádzajú. Ja nie. Som druhá v poradí a trpezlivo čakám. Možno už o pár minút sa rozuzlí záhada môjho tajomného fľaku na bruchu. Do čakárne vstupuje celkom žltá žena a ja si až teraz naplno uvedomujem, že sedím 5 hodín v čakárni na infekčnom. Starostlivo si obzerám asi dvadsiatku spolučakateľov a snažím sa podľa ich farby, stupňa poškodenia kože a iných prejavov odhadnúť, čo všetko môže byť znakom prenosnej choroby a čo všetko som už stihla nachytať.
Konečne ma volajú dovnútra.
S napätím čakám verdikt pani doktorky, ktorá si v jednej sekunde pozrela môj fľak a v druhej sekunde mi predpísala trojtýždňové antibiotika, ktoré sa vraj dávajú vždy preventívne proti borelióze. To, že som kliešťa nemala, ani si nie som vedomá toho, že ma nejaká háveď pohrýzla, to, že nemám ani len rozbor krvi, prešla pokrčením pliec. Podpíšem súhlas (teraz už s čímkoľvek) a za 3 minúty opúšťam ambulanciu. Bez jasnej predstavy o tom, čo mi vlastne je, za to s receptom a s vedomím, že idem preventívne bojovať proti možnej borelióze.
Ale predsa len mám akýsi pokoj v duši. V duchu sa teším, že žijem na Slovensku, kde na ne/diagnózu čakám len 5 hodín. Predstavte si žiť napr. v takej Ugande.
