Malí hrdinovia, ktorí premáhajú svoj strach silnými rečami a gestami, uplakaní bojkovia, ktorí schovávajú svoje tváre do dlaní, ale i detičky, ktoré čakajú, čo bude a sú odovzdané a pripravené na všetko. Mikuláš s čertom a anjelom ešte koľkoráz ani nevstúpia do dverí a niektoré deti ich už z diaľky ubezpečujú, že celkom iste poslúchali. Tí, čo sú si vedomí svojich „hriechov“, by najradšej zaliezli do najskrytejšieho kúta a nechcú sa k Mikulášovi a tobôž k čertovi priblížiť ani len na 10 metrov. Rok čo rok sa táto scenéria opakuje a dalo by sa povedať, že za tie roky „Mikulášsko-čertovsko-anjelskej praxe“ máme situáciu už veľmi dobre zmapovanú a nič nás nemôže prekvapiť.
A predsa sa to z času načas stane.
Tento príbeh je o malom chlapčekovi, ktorý celý roztrasený prijal od Mikuláša darček a dalo by sa očakávať, že sa s hlbokým výdychom a zrýchleným krokom poberie kade ľahšie. On však svoj bojazlivý pohľad uprel na čerta a pomaličky sa k nemu presunul. Svoju tvár priblížil tesne k čertovej a tichým hláskom mu zašepkal do ucha: „Mama s tatom sa bijú“. Pozreli sme sa s kolegyňou – čerticou na seba a neboli sme schopné slova. Koľko sily musel v sebe tento malý človiečik pozbierať, aby sa vôbec priblížil k čertovi. Koľko sily musel v sebe nájsť, aby mu zveril smutné a bolestné tajomstvo, ktoré ho trápi. Čertica, ktorej zovrelo hrdlo, mu zašepkala: „Neboj sa, ja mame s tatom poviem, že sa to nesmie“. Už vtedy nám bolo jasné, že naša čertica nemôže splniť sľub, ktorý malému dala a smutné vyžalovanie sa a bezmocný výkrik o pomoc, zostane navždy tajomstvom medzi malým chlapčekom a čerticou.
A tak aspoň malé verejné predvianočné P.S. od čerta:
Milé mamy a tatovia!
Ak sa aspoň trochu dá, pred deťmi si neubližujte. To, čo je pre vás obyčajná výmena názorov, je pre vaše deti peklom. A sami dobre viete, že v pekle žijú len čerti. Vaše deti si žiť v pekle nezaslúžia.
