Začervenať sa, priznať si pochybenie a zamyslieť sa nad sebou?
Poďakovať sa mu a sľúbiť, že už to nikdy neurobíme?
Zahanbení podpisovať petície, aby nám nikam neodchádzal, aby tu s nami zostal?
Nikdy nám žiadny premiér ešte takto verejne neodpustil a tak sa niet čo čudovať, že tento prvotný počin, a nazvala by som to až štátnickýým aktom (u nášho pána premiéra už druhým v poradí v tomto týždni), nás tak trochu vyviedol z rovnováhy. Mnohí z nás by mu i za odpustenie poďakovali, ale ako, kde, kedy?
Nuž, štátnik formátu Igora Matoviča to má ťažké.
A najmä s národom, akým sme my.
Nevďačným, neuznanlivým, neschopným rozpoznať kvality vodcu.
Veď koľko sme mu toho pokazili, frflali sme, a priznajme si, niekedy sme sa mu dokonca i smiali. Len si spomeňme, ako sme si ho doberali za one time, next time. No, nesprávali sme sa k nemu vôbec pekne.
A on?
Napriek všetkému nám veľkoryso odpustil.
A tak aspoň takto na diaľku:
Ďakujeme, pán premiér za odpustenie. Veľmi si toho vážime.
Len neviem, či by nebolo pre krajinu i pre vás samotného lepšie, keď už ste raz takýto veľkonočne a veľkodušne odpustený, či ste nemali byť skôr prepustený ako do vlády znova pripustený...
Zdroj:
https://www.facebook.com/igor.matovic.7
(aktualizované)
