„Vypadni už!“ rozlúčilo sa (už nie tak malé) dievčatko s dedkom, ktorý ju doviedol na krúžok.
„Prines mi ho!“ prikázal chlapec babičke, keď zistil, že si zabudol v škole peračník.
Hovoríte si i vy, že je strašné, ako sa dnes niektoré deti správajú k starým rodičom? Je, ale oveľa horšie je, že prarodičia sú ochotní takéto správanie tolerovať a akceptovať. Nebránia sa. Niekedy síce šomrú a tichým hlasom (aby nerobili hanbu na verejnosti) protestujú, častejšie však bez slov plnia úlohy, príkazy a rozmary svojich vnúčikov a niekedy len zahanbené a ospravedlňujúce pohľady prezrádzajú, čo v tomto momente prežívajú.
Na novú (inú) úroveň sa dostalo i čarovné slovíčko prosím, ktoré je v očiach detí vlastne len akýmsi potvrdením (zosilnením) príkazu. „Pitie!“ zavelil chlapec a vytrčil ruku smerom k babke, ktorá mu držala batoh. „A to čo má byť?“ zaprotestovala babička. „Kde máš čarovné slovíčko?“ „Pitie, prosím,“ povedal chlapec a prosím v jeho podaní vyznelo doslova urážlivo. Jeho tónom hlasu a grimasou bolo ponížené a zneuctené. Dovolím si tvrdiť, že v slovníku niektorých detí prestalo byť slovko prosím symbolom maličkej pokory a stalo sa len povinným slovným prídavkom k ľahšiemu dosiahnutiu služby či veci.
Mnohí starí (i prastarí)rodičia nosia deťom školskú kapsu, takže nie je výnimkou, že do šatne vstúpi babička ovešaná nákupmi, cez plece má prehodenú školskú kapsu, v jednej ruke vrecúško s papučami a v druhej keks, z ktorého dáva odhryznúť vnukovi , a vedľa nej kráča mládenec s mobilom v ruke. Babička v šatni zloží bremená, vyzlečie malému bundu, posadí ho a prezuje ho. Pokiaľ nie je mládenec celkom zaujatý a pohltený prácou s mobilom, niekedy je tento akt sprevádzaný i slovným prejavom dieťaťa: „Neťahááj! Čo robíš? Rýchlejšie!“ Niekedy má babička „šťastie“ a prežije to bez slovného komentára.
Rovnaký obraz, ako je nám prezentovaný z dôb otrokárskeho či feudálneho zriadenia. Vzťah otrokár – otrok, pán –sluha.
Čo, alebo kto je príčinou takéhoto správania detí ku starým rodičom?
Spoločnosť? Škola? Dieťa samé?
Ani spoločnosť, ani škola, ani dieťa.
Na vine si je každý jeden starý rodič sám.
Ako je to možné?
Tým, že stratil úctu sám k sebe. Tým, že dovolil svojmu malému zlatúšikovi prekračovať hranicu a možno za trochu priazne, božtek či objatie, možno pod tlakom „psieho pohľadu“ či sĺz malého manipulátora je často ochotný urobiť i veci, s ktorými nie je vnútorne stotožnený a sám intuitívne cíti, že takto by to predsa nemalo byť. Je naučený zo svojho detstva, že k starším ľuďom je slušné a prirodzené správať sa s rešpektom a s úctou. Veď takto ho to kedysi učili.
Áno, takto ho to kedysi učili. Vzorom, rešpektom a pravidlami správania, ktoré sa nemohli prekročiť.
I dnešné deti sa učia. Veľmi rýchlo sa učia. Vzorom, rešpektom (dešpektom) a pravidlami správania.
Pravdepodobne však inými, ako to bolo kedysi.
