Športová závislosť

Šport ako taký ma lákal od malička, no ten zápas ma nainfikoval akousi zvláštnou dávkou závislosti. Odvtedy vždy, keď pozerám športový prenos, alebo som priamo na štadióne, adrenalín stúpa do závratných výšok, srdce bubnuje „bum bum bumbumbum bum bum bumbumbum a v hlave mi do toho hraje hymnická melódia s povzbudzujúcimi slovami. V tom roku Slovan nehral svoju vydarenú sezónu, ale ľudia nezanevreli a chodili na hokej povzbudiť svojich. Kvôli rekonštrukcii starého „zimáku“ hral Slovan svoje domáce zápasy v „Ružinovskom skleníku“ s nie veľkou kapacitou. Napriek tomu aj tento malý štadión dokázal vytvoriť neopakovateľnú atmosféru. Takú po akej vám behajú zimomriavky po chrbte. Federálna liga bola lákadlo. Trenčianska Dukla, Pražská Sparta, Košické VSŽ, Pardubická Tesla či Jihlavská Dukla to bola tá špička, ktorá vypredávala štadióny po celom Československu a ani v skleníku tomu nebolo inak .Pernikári z Pardubíc prišli do Bratislavy ako veľký favorit zápasu. Všetci čakali hru mačky z myšou. Všetko nasvedčovalo tomu, že Bratislavčania budú pre nich ľahký súper. Aj tak bolo. Slovanisti sa nestíhali otáčať okolo vlastnej osi, keď okolo nich hráči z Pardubíc „prefrčali“ ako rýchlik „Tatranská strela“. Každú chvíľu boli naši vylučovaný. Vyzeralo to s nimi veľmi zle. Domáci diváci však aj napriek nepriaznivému vývoju povzbudzovali svojich. Jav dnes už veľmi málo vídaný. Hnali svojich dopredu, aby strelili aspoň gól. Stalo sa. Aspoň jeden gól Slovan vsietil a tak v tretej tretine svietilo na tabuli 1:4 v prospech hostí. V tej poslednej sa, ale udialo niečo čo sa stáva raz za x rokov. Mužstvo, ktoré prehrávalo osobné súboje, korčuľovalo o poznanie pomalšie a strácalo prihrávky, začalo zrazu vyhrávať osobné súboje, prihrávky prestali odskakovať od hokejok a korčuľovanie im išlo tak ľahko, akoby zhodili zo seba dvadsaťkilové závažie. Útočiace Pardubice sa zrazu museli stiahnuť.Tú tretinu najlepšie symbolizoval okamžik, keď jedného z hráčov Pardubíc poslal na ľad čistým bodyčekom jeden z hráčov Slovana. Pardubičan sa rýchlo postavil a trielil za tým čo ho zrazil, aby mu to oplatil. Keď sa už k nemu blížil, znenazdajky, ako blesk z jasného neba, sa pri ňom zjavil iný hráč Slovana a poslal Pardubičana opäť čistým zákrokom pupkom na ľad. Pamätám si, že ten druhý hráč Slovana, ktorý bol od zrazeného skoro o hlavu nižší, spravil otočku a vracal sa smerom k opäťzrazenému Pardubičanovi. Ten sa postavil a keď zbadal, že sa na neho rúti ďalší atak, začal rýchlo korčuľovať smerom na striedačku. Diváci, ktorí to celé vnímali a vycítili šancu, začali priam až fanaticky povzbudzovať. Mal som zimomriavky po celom tele. Keď Slovan znížil na rozdiel jediného gólu, začal som si myslieť, že od toho povzbudzovania padne štadión. Ešte teraz keď si na ten zápas spomeniem, vidím bezradných hráčov Pardubíc ako sa na seba pozerajú a nechápu čo sa to začalo diať.Ten zápas ovplyvnil môj život. Odvtedy chodím ako divák na hokej a vôbec športové podujatia pravidelne. Ten zápas vo mne zanechal športovú závislosť. Keď nemôžem byť na štadióne a je vysielaný priamy prenos, tak musím vidieť aspoň ten. Mimochodom. Slovan vtedy vyrovnal na 4:4 a len zázrakom ostal štadión celý.