Nemusí byť ani piatok trinásteho

Slnko na oblohe sa cerilo na okolitý svet typickým jesenným zúbkami. Stromy sa v jeho jase rozžiarili až mi to ťahalo oči. Nastúpil som do auta a vydal sa na cestu do Žiliny. Kochal som sa tou krásou sveta, ktorú som popri ceste vnímal, kilometríky hravo ubiehali, keď sa mi hlavou prehnala myšlienka na doklady od auta. „Sakra!“ Ostali doma. Viem, hovorí sa, že vrátiť sa, prináša smolu, ale absolvovať štyristo kilometov bez dokladov od auta by bola asi ešte väčšia smola. Otočil som to a pri návrate do môjho bydliska som absolvoval aj návštevu pošty, na ktorú som taktiež zabudol.Tam kde v smere na Žilinu od Bratislavy končí diaľnica a začína obyčajná cesta prvej triedy, sa začal odohrávať prvý boj mojej trpezlivosti s nástrahami toho piatkového dňa. Zápcha na ceste mi zobrala asi tak polhodinu života. Nenávidím čakanie v depresivnej zápche!Konečne sa to pohlo a mne sa vrátila nálada, kilometríky opäť hravo ubiehali, až ... až po vjazd do Žiliny. Ďalšia niekoľko kilometrová zapcha, posuny kúsok po kúsku, meter po metri až do metropoly nášho severu. V žiline som prezmenu trošku poblúdil, ale vážne iba chvíľku. Konečne som dorazil na to vytúžené miesto určenia. Navštívil som toaletu, uvarili mi aj kávu a nálada sa opäť mohla vrátiť do plusu. Vybavil som všetko potrebné, poďakoval a vydal sa na spiatočnú cestu. Pustil som si rádio, hrali moju oblúbenú, pospevoval som si, myslel na to aký je svet úžášný a kochal sa pritom okolitou prírodou. A zase mi prebehla hlavou myslienka na doklady. „Techničák“ som pri rannom návrate dal radšej do priehradky na spolujazdcovej strane a tak som sa hneď upokojil. Niekde pri Dubnici som zistil, že potrebujem natankovať. Odbočil som na benzínovú pumpu . Hneď som vystúpil a začal trochu rozhybávať svoje stuhnuté telo. Keď skončim, hľadám peňaženku a chcem ísť tankovať! Vo dverovej priehradke nieje. Na strane spolujazdzca taktiež nieje. Ups... . Do Žiliny som sa vrátil už mierne vytočený na svoju roztržitú osobu. Pri vjazde do mesta som opäť absolvoval piatkovú zápchu. Peňaženku som však našiel tam kde som ju predtým položil, na stole v navštívenej firme. Znova som poďakoval a vydal sa cez zaplnené cesty typického piatku. V duchu som si hovoril aký je svet krásny a že už ma dnes nič nemôže vytočiť. Snažil som sa o sebamotiváciu, aby lepšie ubiehali kilometre. Dorazil som do Bratislavy, po ceste sa už nič mimoriadne neprihodilo a tak som si pomyslel, že to zlé je pre dnešok už preč. Ups. Omyl najväčší na svete. Asi o pol šiestej som vypadol z roboty, aby som stihol divadlo, ktorého návštevu som mal ten den na programe. Ešte predtým, než som odišiel, mi však stihla zavolať moja polovička, aby som nezabudol lístky do divadla v robote. Jasné, že som zabudol lístky v kancelárii, ale zistil to až doma u priateľky.Dorazil som k nej, rýchlo sa najedol a šup chystačka do divadla. Oblečeného sa ma pred odchodom priateľka pýta kde mám lístky. Prešiel som všetky vačky a s konštatovaním, že musíme ísť najprv do roboty pre ne, sme vyrazili na autobus. Feri s Ninou nás mali čakať pred mojim chlebodarcom. Ja som mal vyzdvihnúť lístky a spoločne sme mali trieliť do kultúrneho svätostánku. Zistenie, že nemám kľúče od roboty, ma už ani nevytočilo. Jeden z mojích kolegov, ktorý bol ešte v práci mal mať náhradné klúče od mojej kancelárie, to ma upokojilo. Avšak iba na chvíľu. Kľúče memal. Stratil ich alebo čo. Rychlo volám druhému kolegovi, ktorý má klúče od všetkých dvôležitých dverí v objekte. Práve pred domom venčí psa a tak sa presúvame v rámci petržalky pre kľučik od mojej kancelárie. Vrátime sa naspäť a celý nahnevaný strčím kľúčik do dverí a snažím sa otvoriť. ZASEKOL SA zámok! Chápete? Lebo ja som to v tej chvíli už prestal chápať. Zavolal som nášho mechanika a ten po nejakom tom trápení tie dvere vypáčil. Lístky si voľne polihovali na stole. Pozriem na hodinky a zistím, že predstavenie už začalo. Hmm.. tak to sa už asi nestihne. Bolo pól ôsmej a ja som sa dostal k lístkom na siedmu. Taký som bol na seba vytočený, že až... . Jediné, čo ma ako tak upokojilo, bol až návrh mojich divadlachtivých spoločníkov: „Ideme na pivo a spravíme si pekný večer“Pre niečo sme do toho divadla proste nemali ísť. A ja doteraz neviem prísť nato, prečo. Možno, aby sme si príjemne posedeli s ludmi, ktorých máme rádi, ale na druhej strane to robievame bežne. Asi to bude preto, že som sa ráno vrátil predcestou domou....V jeden deň zabudnúť technický preukaz, peňaženku, kľúče od kancelárie a v kancelárii lístky. Jeden z náhradných kľučov sa záhadne stratí, potom sa zasekne zámok. No neviem, neviem...to je ako sa hovorí aj na koňa veľa.... a čo som to vlastne chcel?P.S.: Doteraz som nebol poverčivý, no asi začnem byť ..hihi P.S.1: Tento článok sa dostal na môj blog až po troch týždňoch. Jednoducho som ho zabudol uverejniť.