Prvé pivo a prvé lásky .....alebo ako vojenský Superbunker dobyli tri ženy

„No že Petrík pojď sem, zober džbánik a dôjdi mi pre pivko, dostaneš žuvačky.“, lanárila ma zakaždým keď už pivko nemala a ja som šiel okolo. Keď som mal čas, tak som skočil rád, veď neraz som dostal aj koláčik, alebo na zmrzlinu. A tá pena z čerstvo načapovaného piva bola najlepšia. Prijemne nahorklá, hustá ako šľahačka. Náš krčmár to s pivom vedel. Vyrástol v južných Čechách a tamojšiu kultúru piva doniesol aj ku nám na dedinu. Aj môj dedko to vždy potvrdil, keď šiel, ako hovorieval, iba na jedno čapované : „Hostinskej z južnejch Čech, nemá s pivem spěch. Čepuje hezky pomalounky pomalu, a beze všech dohadů, pivo co natočí, jest to nejlepší.“ Krčmár Láďo bol presne taký, ako má krčmár vyzerať. Vysoký chlap, s veľkým pupkom, ktorý mu zakrývala dlhá zástera. Tvár mal guľatú, na brade strnisko, oči vystúpené a s takým prenikavým pohľadom, že i tí najväčší bitkári v krčme sa stiahli a išli si svoje konštruktívne názory vyjasniť radšej von. Ruky mal sťa lopaty. Bol veľký dobrák. Občas keď videl ako sa my šarvanci vraciame z futbalového ihriska, nás zavolal a všetkým nám načapoval kofolu. „Hoši tady máte kofolu, ať zaženete smad. A když budete v první lize tak si na mně spomente a já jse přídu podívat jak vam to de“ . Neskôr, keď sme už boli o čosi starší tak nám zavše dovolil dať si po tréningu i malé pivo. Proste išiel na to pokrokovo. Vychovával si v nás ďalšiu generáciu, ktorá bude chodiť na dobré čapované pivko od krčmára Láďa. Dodnes milujem pivo s hustou penou a jamkou uprostred.S Jurom sme sedeli na rúrach, ktoré boli neďaleko nášho domu a snažili sa prísť na to, kto neodcestoval niekam na prázdniny. Rátali sme na prstoch. V to leto 1990 sa to akosi všetko rozpŕchlo. Boli prvé slobodné prázdniny s otvorenými hranicami a príbuzný na západe sa predbiehali v pozývaní tým smerom. Kristián -Kanada, Jano - Nemecko a USA, Ivan - Rakúsko, Tomáš - Anglicko, ja Nemecko(ale až na konci prázdnin). Celá naša niekdajšia koalícia dvojtýždňových balkánskych pobytov dostala tvrdý úder. Kúsok ďalej od našich domov sa nachádzal veľký nezastavaný priestor zarastený bazami, agátmi a rôznymi inými drevinami a kríkmi. Tiahol sa popri Múre sýpky školského majetku, ktorý s nami susedil. S Jurom sme toto miesto mali už dlhšie vyhliadnuté na výstavbu nášho super Superbunkra. Chceli sme začať čo najskôr, ale keďže všetci naši kumpáni boli na prázdninách, prijali sme rozhodnutie, že s výstavbou počkáme kým sa vrátia aspoň traja z našich komplicov. Zatiaľ sme kuli plány ako to bude vyzerať a kde presne sa bude nachádzať. Juro tvrdil, že to bude musieť byť prispôsobené aj zlému počasiu a musí byť obývateľný aj keď bude pršať. Zároveň však nesmie byť vysoký, aby ho nebolo od nikadiaľ z vonku vidieť. Ako vhodné riešenie sme zvolili variant zapustenia do zeme. Prvé dni sme len plánovali a čakali, kto sa konečne vráti, aby sme mohli začať s výstavbou. Čas ubiehal, z partie sa nikto nevracal, práce na SUPER BUNKRI boli odložené, tak sme sa s Jurom aspoň chodili kúpať na jazero. Vždy sme chodili na to isté miesto kúsok ďalej od ľudí. Jedného dňa sa vedľa našej deky zložili tri dievčatá. Boli veľmi pekné, no my sme mali plnú hlavu nášho bunkra. Zaregistrovali sme ich no nič viac. Teda, ešte nám vadil ich hlasný smiech. Nemohli sme v kľude rozmýšľať a do detailov rozoberať náš plán výstavby super Superbunkra, tak sme ich poprosili, či by nemohli ísť niekam inam. Nechceli o tom ani počuť. Vraj či máme na papieri, že to je naše miesto. Inde bol však ešte väčší hluk a tak sme boli nútený zostať. Vždy sme nosili zo sebou veľký zošit ,do ktorého sme zapisovali všetky nápady a kreslili náčrty bunkra a jeho vylepšení. Keď sme zapisovali jeden z našich nápadov, vletela do nás lopta. Neviem či to spravili tie dievčatá náročky, alebo to bola náhoda, no Juro sa postavil a chcel loptu odkopnúť čo najďalej. „Počkaj! Dostal som nápad“ , skríkol som. Toto môžeme, využiť na rokovanie. „Ak odídu na iné miesto, vrátime im loptu a my budeme mať kľud.“ Ale viete ako to chodí. Kde jeden mieni, druhý mení. Alebo žena mení? Jednoducho a proste, než sme sa stihli spamätať, už sme s nimi hrali volejbal. Proste, ženská taktika. Mali naspäť loptu a nemuseli ísť nikam inam. Tak sa začalo naše priateľstvo. Keby boli s nami ostatní chalani, určite by nám neschválili uzavrieť pakt s babami. Ako sa neskôr ukázalo, dievčatá boli na prázdninách u babky, ktorá bývala kúsok od nás. Všetky tri boli sesternice. Začali sme s nimi tráviť viacej času. V päťke sa to predsa len ťahá lepšie. Chodili sme sa s nimi kúpať, na zmrzlinu, bicyklovať... . Proste vychutnávali sme si všetci leto tak ako sa patrí. Jedného dňa sme sa s Jurom „prekecli“ a nechtiac prezradili náš plán o stavaní bunkru. Tak sme začali stavať. Čo sme mali robiť? To sa však nemalo stať! Všetky naše plány boli preč. Bunker sme síce postavili, ale už to nebol náš bunker. Na žiadosť nežnejších pohlaví, nemal jednu veľkú miestnosť a veľký okrúhly stôl tak ako kedysi na hrade Camelot, ale mal dve veľké a jednu malú (kuchyňa). Pred vstupom nebol ochranný val a rozhľadňa , ale bola tam predzáhradka s kvetinami, na kraji nebola vykopaná tajná miestnosť, ale vykopali sme tam bazén. Na stenách neviseli kuše ale farebné obrázky. Nad vchodom nevisela jelenia lebka, ktorú sme našli s Jurom v lese, ale kvetinový veniec. Dievčatá zmenili naše plány. V to vydarené leto 1990 sa v našom Superbunkri nekonali bojové prípravy na styk s nepriateľom tak ako sme plánovali. V to leto 1990 sa v čisto upratanom, farebnom, od kvetín voňavom bunkri tancovalo pri blikajúcom dvojkazeťáku dovezenom z Rakúska na „Milli Vanilli - Girl I`m Gonna Miss You“ a z neba tam padali prvé bozky....Dodnes rozmýšľam ako sme mohli podľahnúť a nechať dobyť náš super Superbunker bez jediného výstrelu...