Po generálnom upratovaní okolia môjho stola som našla starý lesk na pery. Niekoľkoročný, určite už po záruke. Neodolala som, prešla som ním o mojich perách a okamžite som zacítila tú melónovú vôňu. Vôňu aikido sústredenia vo Chvojnici. Presne sa mi vybavila hotelová kúpeľňa, v ktorej som ho vtedy používala, oblečenie, ktoré som vtedy nosila, ľudia, ktorí tam vtedy boli so mnou. Atmosféra leta 2004.
V počítači som našla priečinok s hudbou, na ktorý som už medzičasom zabudla. Vypočula som si pesničku Vienna od Billyho Joela. Cesta trolejbusom na Kramáre, oddelenie detskej psychiatrie, kde som vtedy praxovala. Moment, keď som sa dozvedela, že som sa dostala na medicínu. Červená kabelka, ktorá sa už dávno rozpadla. Všetko to bolo tam - v jedinej pesničke.
White Flag od Dido - moja prvá platonická láska, I'm So Excited od Pointer Sisters - stužková, čokoľvek od Bryana Adamsa - stredoškolský lyžiarsky zájazd, kde nás učiteľ skoro prichytil, ako na izbe tajne popíjame vodku. Pesničky také charakteristické pre situácie, ktoré som vtedy prežívala, až mám pocit, že ich niekto zložil presne na to - aby uchovali atmosféru, ktorú ani slová, ani fotografie nedokážu tak dokonale oživiť.
Nemôžem tie pesničky počúvať často, lebo by stratili svoju schopnosť znovu vyvolať to neopísateľné, nezdokumentovateľné. Spomienky z nich by sa vytratili, premazali by ich iné, novšie. Aj ten lesk na pery som založila tak, aby som ho našla až o pár rokov, aby sa mi opäť s jeho vôňou vybavilo to miesto, tí ľudia, tie pocity.
