Ráno, ako každý iný deň, zobudím sa okolo 6:30 na štekanie psa a následné zúrivé zabuchnutie dverí niektorého člena rodiny. Otvorím jedno oko a zbadám nepochybne úprimný 15-centimetrový úsmev mojej mamy. "Veselé Vianoce," zavrčím a tvárim sa, že spím. To mi však neprejde. O pár minút sa vyšuchcem z postele (pohyb vraj odstraňuje emocionálne napätie) a pokúsim sa nenápadne dostať na toaletu, kde by ma snáď nikto nevyrušoval. Vtedy ma ale zastaví otec a má pre mňa úlohu. Tak sa s chuťou pustím do pomoci blížnemu v ťažkej chvíli (po opici) a postavím na sporák čajník, na ktorý mimochodom zabudnem, takže takmer zhorí, za čo dostanem poriadne vynadané. A vianočná nálada sa začína. Keďže kapra sa nám nečakane ráno (11:59) 24. decembra zohnať nepodarilo, mama skočí do obchodu a vráti sa aspoň s rybími prstami. Medzitým otec zakopnúc o psa rozsype na zem medovníky a zvyšok doobedia strávi odstraňovaním psích chlpov s priam chirurgickou. Ostatní beháme po byte ako hyperaktívni škrečkovia po skonzumovaní preháňadla a utierame ročné nánosy prachu. Otec sa nenápadne vytrati "vyniesť smeti", ktoré pre istotu nechá doma, ale vráti sa s ďalšími 3 taškami. Keď je už všetko prichystané (rozumejte zničené), poberáme sa navštíviť starých rodičov. Všetci traja nás láskyplne chvália, ako pekne priberáme a zinkasujeme 7 párov ponožiek.
Večer sa vrátime domov, kde nás privíta zápach zhoreného koláča, na ktorý mama zabudla. Ach, sladká vôňa domova! Všetci sa poberieme pripraviť svoje darčeky. Pri vyprázdňovaní tajných skrýš objavím pohľadnice, ktoré som zabudla poslať. Nech žijú Vianoce!
Upozornenie: Tento opis je fikcia, postavy v ňom sú vymyslené a ich charaktery sa nezakladajú na skutočnosti. Vianoce naozaj nie sú zdraviu škodlivé.
