„Nevrav," povedala Miška, očividne nezdieľajúc entuziazmus jej matky.
„No vážne! Vraj sem prišiel učiť angličtinu. Otec ho hneď pozval na sobotňajšiu garden party!" pokračovala pani Slobodová.
„Umieram nadšením," zamrmlala si Miška sama pre seba.
Otcove garden party neznášala a prítomnosť Mr. Mossa bola čerešničkou na tortičke. Pán Sloboda tieto akcie organizoval na ich chate každý rok a jeho dominantnou motiváciou bolo množstvo potravy, ktoré tam mohol skonzumovať bez toho, aby sa naňho jeho žena osopovala. Pred hosťami sa snažila udržiavať ilúziou dokonalej harmonickej rodiny, tak sa obmedzovala len na nevraživé pohľady. Jazyk ju však svrbel poriadne. Bola zarytou zástankyňou zdravej stravy, jedla ako králik, počítala kalórie, s kamarátkami chodila na aerobik a bola neskonale hrdá na svoju závideniahodnú veľkosť 34. Nečudo, že sa nevedela vyrovnať s pohľadom na to, ako sa jej neschopný manžel prepcháva klobásami, zapíja ich pivom, zajedá koláčikmi a potom sa slastne ťapká po svojom vypučenom bruchu nevídaných rozmerov. Ten sa v jej zúrivej bezmocnosti na garden party vyžíval.
Pre Mišku bolo veľa vecí vo vzťahu jej rodičov nepochopiteľných a nepredstaviteľných. Vlastne už to, že kedysi medzi nimi bolo niečo, čo by sa dalo nazvať vzťahom, si nevedela predstaviť. Jej matka sa teraz často na jej otca pozerala s krajným opovrhnutím, akoby ho nikdy nemala rada. On neznášal jej perfekcionizmus, jej snahy zmeniť ho, jej chorobnú závislosť na názoroch iných.
Keď sa mama na Mišku hnevala, povedala jej: „Si ako tvoj otec." A Miška vedela, že je to pravda. Keď sa na ňu hneval otec, povedal: „Si ako tvoja matka." A ona vedela, že sa nemýli. Jej rodičia si vybrali jeden druhého, spojili svoj genetický materiál a vytvorili ju. A teraz jej vyčítali, že je taká, akú si ju zariadili. Nezdalo sa jej to fér. A cítila sa za to vinná. Tak s rodičmi trávila čo najmenej času, aby jej nemali príležitosť vytýkať to, čo nenávideli jeden na druhom. Garden party však bola povinná. Ešte šťastie, že sa na večer dohodla s Len(k)ou, že ju príde navštíviť. Aspoň sa bude mať komu posťažovať.
V sobotu si zbalila do tašky niekoľko kníh a dúfala, že sa nebude musieť hrať na bytosť spoločenskú. Medzi dospelými sa, rovnako ako medzi rovesníkmi, cítila menejcenná. Preto pri takýchto príležitostiach vyhľadávala spoločnosť detí. Hosťom to vyhovovalo - aspoň od svojich ratolestí mali na chvíľu pokoj. A tak oni pre zmenu dali pokoj Miške. Ak by nejaká rodinka s deťmi prišla na žúr skôr než Mr. Moss, hneď by sa ich ujala a možno by sa jej tak podarilo úplne sa mu vyhnúť. Hrala by sa s nimi a on by si ju vôbec nemusel všimnúť. No koniec koncov, možno si ju nevšimne tak či tak.
Osud hral Miške do karát. Sotva pár minút potom, čo sa na chatu doviezla rodina Slobodovcov, dostavil sa aj otcov kolega s manželkou a dvomi deťmi - dvojčatami. Miška sa ich ihneď ujala a zaviedla ich do záhrady. Hrala sa s nimi a rozprávala, bola veselá a milá, no nemyslieť na očakávaný príchod Mr. Mossa bolo nad jej sily. Dvojčatá jej rozprávali o škole a ona sa tvárila, že so záujmom počúva.
„A ako dlho vám trvá cesta do školy?" opýtala sa dlho potom, čo už zmenili tému hovoru.
„Desať minút, ak sa nepobijeme," povedalo dvojča - chlapec.
„Ale my sa vždy pobijeme," dodalo dvojča - dievča.
Miška sa zasmiala. Zrazu začula, ako sa jej rodičia na terase rozprávajú o tom, že onedlho príde aj Mr. Moss. Proti svojej vôli sa vybrala za nimi. Zakrútila hlavou, len tak sama pre seba a sama nad sebou, sadla si na chladné schody a jedným uchom sa započúvala do rozhovoru prítomnej spoločnosti. Týkal sa reproduktorov - kto má novšie, lepšie, krajšie. Názvy značiek lietali z úst účastníkov jedna za druhou, no ceny len tak naznačovali. Samozrejme tak, aby si ich všetci poslucháči vedeli domyslieť. Miška zívla a už-už sa chystala nenápadne vytratiť (inak to vlastne ani nevedela), keď započula zvuk prichádzajúceho auta. Jej rodičia vstali, aby otvorili bránu a privítali prichádzajúceho hosťa. Trochu sa naklonila, aby mala lepší výhľad.
Pred chatou zastala staručká sivozelená škodovka, farbu mala na viacerých miestach olúpanú a zvuky, ktoré vydávala,, naznačovali, že najlepšie roky má už dávno za sebou. Po chvíli z nej vystúpil Mr. Moss a zabuchol dvere. Tie sa posmešne opäť otvorili, tak ich len trochu privrel, mykol plecami a pozrel na Slobodovcov.
„Dobrý deň prajem," pozdravil a usmial sa.
„Dobrý," odpovedali hostitelia.
„Ehm..." začal pán Sloboda. Chcel sa opýtať, či Mr. Moss nezamkne, no vzápätí si uvedomil zbytočnosť svojej otázky, tak ho len pozval ďalej. Všetci traja prešli popri Miške na terasu a Mr. Moss sa zoznámil s ostatnými hosťami. Všetkým podal ruku, na všetkých sa usmial, nevynechal ani deti, ktoré boli trochu prekvapené, že k nim niekto pristupuje s takou vážnosťou. Nakoniec sa zastavil pri Miške.
„Postav sa," direktívne jej šepla mama, Miška sa na ňu škaredo pozrela, ale poslúchla.
„Hm... My sme sa nedávno stretli," povedala a podala mu ruku, ktorá sa mierne zachvela.
„Ó, áno," odpovedal Mr. Moss a premeral si ju.
Miška čakala rečičky o tom, ako ju ani nespoznal, lebo tak vyrástla, je z nej krásna slečna a podobne. Čakala z jeho strany rozpaky, že pri ich poslednom stretnutí netušil, o koho ide. No nedočkala sa. Mr. Moss pustil jej ruku, na chvíľu sa zahľadel do záhrady a potom sa posadil na jednu z voľných stoličiek na terase. Až vtedy si všimol, že ostatní prítomní z neho od jeho príchodu nespustili oči. V jeho správaní bolo niečo, čo tak kontrastovalo so všetkým naokolo, že si nemohli pomôcť. Pani Slobodová sa náhle spamätala.
„Ale... Môžem vám niečo ponúknuť? Niečo na pitie? Koláčik? Je domáci... ovocný," spustila a bez odpovede sa náhlila do kuchyne priniesť hosťovi všetko menované, akoby ašpirovala na víťazstvo na majstrovstvách v obskakovaní. Jedlo, pitie a zdvorilostné frázy sa len tak hrnuli a Mr. Mossovi sa to zdalo milé a trochu smiešne. Miška túto interakciu sledovala so zmiešanými pocitmi. Potom nasledoval krížový výsluch.
„Tak čo vás tentoraz privádza na Slovensko?" spýtala sa pani Slobodová so sladkým úsmevom.
„Nevyhnutnosť," odpovedal Mr. Moss, nie však dostatočne konkrétne na to, aby ukojil jej zvedavosť.
„Aha... A teda.... učíte?" spýtal sa pán Sloboda celkom zbytočne.
„Presne tak," potvrdil.
„A prišli ste sám? Alebo s rodinou?" vyzvedala hostiteľka.
„Ako sa to tak vezme," odvetil opäť o čosi záhadnejšie, než by si všetci poslucháči priali.
„A ako dlho máte v pláne zostať?" pokračoval pán Sloboda.
„Na neurčito," odpovedal. „Smiem sa spýtať, kde sa nachádzajú toalety?"
„Miška!" štekla pani Slobodová a naznačila dcére, že tam má Mr. Mossa zaviesť.
Miška vstala a s knihou v ruke ho viedla cez kuchyňu.
„Ďakujem veľmi pekne. Čo to čítate, ak sa smiem spýtať?"
„Stepného vlka," odpovedala.
„Dobrý výber," zhodnotil. „Tá kniha mala na mňa kedysi veľký vplyv. A vďaka nej som začal čítať Goetheho."
„Ja som mame kúpila araukáriu," povedala Miška a trochu sa začervenala.
Mr. Moss sa zasmial, vošiel do kúpeľne a Miška sa s o niečo lepšou náladou vrátila na terasu.
