Na Slovensku som bola častou čitateľkou Nota Bene, vyhľadávala som najmä príspevky písané samotnými predavačmi o ich skúsenostiach, o životných úspechoch i každodenných rituáloch. Nota Bene mi vždy pomohlo uvedomiť si, koľko ľudí nikdy nedostane druhú šancu, koľko radosti dokáže spôsobiť nové zamestnanie, či získanie nového bývania. Čítanie o osudoch iných mi pomáha uvedomiť si hodnotu peňazí v rukách rôznych ľudí - čo pre mňa znamená "drobné", môže pre iného byť vidinou raňajok, obeda a večere zároveň. Nedávam peniaze žobrákom na ulici, ale Nota Bene dáva aj mne príležitosť pomôcť ľuďom, ktorí za to naozaj stoja.
S rovankým zámerom, ale aj zo zvedavosti som si Big Issue kúpila prvýkrát, krátko po mojom príchode do Londýna. Na rozdiel od slovenského príbuzného, Big Issue ma trochu sklamal - príspevky od predavačov chýbali, dozvedela som sa len o najnovších koncertoch, o recyklovaní či o nových knihách, filmoch a televíznych programoch. A samozrejme, nemalá časť bola venovaná reklame. A tak som len s nostalgiou spomínala na štylisticky jednoduché, no o to pútavejšie rozprávania Bratislavských predavačov, o tom ako si ráno vyzdvihnú noviny na predaj, ako im niekto spríjemnil deň, ako boli na koncerte alebo o účasti na majstrovstvách sveta vo futbale bezdomovcov-pouličných predajcov. Sklamanie z mojej prvej skúsenosti s obsahom Big Issue bolo iba znásobené množstvom Londýnskych predavačov letargicky a bez záujmu stojacich s cigaretkou v ruke, opretých o najbližší múr, čakajúc kým sa im niekto sám ponúkne a časpos kúpi. Našťastie som na vlastnej skúsenosti zistila, že nie vždy to tak musí byť.
Dnes to bolo inak. Pán predavač u ktorého som nakupovala bol slušne upravený, a mal so sebou aj pomocníka - kamaráta, ktorý ho učil tajné triky úspešného predaja. Pán predavač bol tichý, zrejme toho sám od seba veľa nenahovorí, a nemá odvahu prihovárať sa okoloidúcim. Zato jeho kamarát bol živý aj za dvoch. A tak som neváhala a pristavila sa, lebo dnes som chcela rozdávať dobrú náladu aj ja.
Páni v rokoch sa mi prihovoria, a ja si kúpim časopis. To však nie je všetko! Ako dodatok mi začali hovoriť vtipy. "Knock, knock!" Treba odpovedať: "Who's there?" a rozprávač potom odpovie vtipnou pointou... Ja to však vždy popletiem a vtip pokazím, keď sa namiesto "Who's there?" spýtam "Who is it?", a vtip sa už potom nerýmuje. :( Nevadí. Moji kamaráti predavači sa nad mojou bezmocnosťou len pousmiali a pochopili, že so mnou asi sranda nebude. A tak začali vtipy rozprávať jeden druhému, kým ja som len počúvala, a neúspešne sa snažila pochopiť pointu (žeby britský humor?). Ale nevadí!!! Hlavne, že sme sa všetci pobavili, a dúfam, že som pána predavača povzbudila v jeho ďalšom predaji. Určite nie je jednoduché začínať, a hlavne keď pracovná doba spočíva v postávaní a určenom mieste, deň čo deň, hodinu čo hodinu. Kanceláriou im je ulica, vrecko na kabáte poslúži ako registračná pokladňa.
Hoci o obsahu môjho dnešného uloveného Big Issue ešte nič neviem, dúfam len, že to bude lepšie ako naposledy. Napriek tomu chcem vyjadriť môj obdiv a úctu všetkým pouličným predajcom novín ako Nota Bene alebo Big Issue na svete, a tiež teamu ľudí, ktorí stoja za realizáciou týchto projektov, ktorí predajcom pomáhajú spoločensky rásť a získavať nové zručnosti. Nie je ľahké stáť na ulici, tváriť sa šťastne (alebo aspoň nie zúfalo), keď neviete kde budete dnes spať, alebo čo budete jesť. Robiť tento "job" úspešne vyžaduje odvahu, kreativitu, dobrú náladu, a hlavne nepoddať sa, keď je záujem o noviny malý. Nabudúce, keď si budete kupovať svoje vydanie "Big Issue", skúste si predstaviť sami seba, ako stojíte pred vchodom do supermarketu, v rukách pár výtlačkov, vo vreckú váš cinkajúci poklad, a na krku číslo. Vaše pocity, keď by okolo prešli vaši známi, bývalí kolegovia či príbuzní.
Bratislavskí, Nitrianski a určite aj ostaní skvelí slovenskí predajcovia a celý Nota Bene team, držte sa a snažte sa naďalej, môžem vám zodpovedne povedať, že ste na minimálne európskej úrovni!
