Keď som začala bojovať s abecedou a malou násobilkou, ona bola zase tá väčšia a zodpovednejšia (a o tri roky staršia) ktorá ma vodila zo školy domov, a stále na mňa musela dávať pozor. Nikdy mi nezabudla otrávene oznámiť, že ma so sebou musí ťahať, lebo jej to prikázali rodičia. Ona ma dokázala zbiť, vyťahať ma za vlasy. Ja som mohla len žalovať rodičom, nahnevane dupať nohami a plakať. A keď sme sa pohádali - kto už by veril tomu krpcovi, že hádku začala tá šikovná a milá staršia sestrička?
Keď som ju už-už išla dobehnúť výškou, krásou i múdrosťou, odišla na strednú. Stala sa z nej slečna s novými kamarátmi a teenagerskými maniermi, kým ja som zostala závidiacou mladšou sestrou. Začala mať iné záujmy, napriek tomu si stále vždy našla chvíľku aj pre mňa - aby sme sa mohli pobiť o nové tričko či o to, kto umyje riad. Už ju ani nenapadlo zobrať ma niekde zo sebou - na to som predsa príliš malá a otravná!
Práve v momente keď som jej mala plné zuby a dala by som čokoľvek za to, aby som ju mohla vymeniť za inú, lepšiu, priateľskejšiu, obetavejšiu a chápavejšiu sestru, odišla do Blavy na vysokú. Prvé dni som patrične oslávila oblečením si jej najobľúbenejších vecí a pretŕčaním sa pred zrkladom. Ako by zúrila, keby to videla, hovorila som si. Tešilo ma to. Ani umývanie riadu mi až tak neprekážalo. Aj som celý dom povysávala. Izbu som konečne mala len pre seba. Prázdnu izbu. Začala mi chýbať. Chýbať prítomnosť človeka, s ktorým som až dovtedy bola denno-denne.
Začala som sa tešiť na víkendy, kedy prichádzala domov. Chcela som sa s ňou rozprávať, hádať, biť kvôli hocičomu. Kradnúť topánky. Vyzvedať o frajeroch a živote v Blave. Ale víkendy boli príliš krátke, a jej to už začínalo byť jedno. Bezcielne handrkovanie ju nebavilo. Vyrástla.
A dnes? Sestrička moja: hoci sme od seba na tisíce kilometrov, si stále moja staršia sestra! Tou budeš ešte veľmi dlho, mňa sa len tak nezbavíš. Stále je medzi nami tri roky rozdiel, a ten zostane navždy, nech sa snažím vyrásť ako chcem. Stretávame sa iba pár dní v roku, a rozprávame sa iba virtuálne. Napriek tomu ma vždy vieš pochopiť, poradiť, rozosmiať, pohladiť slovami.
TO VŠAK NEMENÍ NIČ NA TOM, ŽE TERAZ, KEĎ SI DOMA, MÁŠ PRÁVO NOSIŤ MOJE VECI! NEOPOVÁŽ SA ICH ANI DOTKNÚŤ!!!
