Keď som si však pozrel záznam spomínanej relácie, tak som okrem vyjadrenia súhlasu s názormi priateľov musel ešte naviac skonštatovať aj niečo iné, podľa môjho názoru minimálne rovnako dôležité vyhodnotenia „tušenia súvislostí“. Len tak mimochodom podotýkam, že sa tým viac-menej nepriamo potvrdzuje moje „tušenie súvislostí“ z príspevku Kauza „Ruskove zmenky“ a fakty okolo.
Pre pochopenie a vyhodnotenie dôležitosti, resp. významu týchto „tušených súvislostí“ je potrebné spomenúť aj časť priebehu inej televíznej diskusie v relácii SITO na TV Markíza.
Aj Rusko a aj Mikloš sa v prvom rade prezentovali vzájomným šermovaním trestnými oznámeniami a predkladaním zaručených informácií ( bez možnosti na strane občana a diváka si ich overiť ) o rôznych projektoch a úlohách ministerstva, v ktorých okrem miliárd lietali aj podozrenia z „niečiej“ korupcie, resp. minimálne z vážneho pochybenia „niekoho“. V tejto svojej úvahe dám bokom skutočnosť, že Ruska, resp. ANO, ako koaličného partnera uprednostnili ostatné tri strany vládnej koalície pred niektorou zo strán HZDS, SMER a KSS ( hlúposť, však ... ) a že vláda je kolektívny orgán, za ktorý zodpovedá jej predseda, upriamim svoju pozornosť na iné aspekty informácií a argumentov, použitých v rámci diskusie obidvomi aktérmi.
V prvom rade som zaregistroval nový prvok v spôsobe argumentácie na strane Ivana Mikloša, keď sa tvrdohlavo a bez ďalšieho bližšieho odôvodnenia pred a pre divákov odvolával na publikovaný názor Ruskovho predchodcu Nemcsica o údajnom výroku šéfa KIA k Ruskovy, že „s ním prišiel na MH SR boh, ktorý môže na rozdiel od jeho predchodcu všetko“. Hovoril o tom ako o nespochybniteľnom fakte, pretože „to nepovedal on, on len cituje niekoho iného, ktorý je vierohodný, pretože v tom bol doma“ ( šikovný ťah ).
Pre politika Miklóšovho formátu a kvalít nielen nový, ale v prvom rade zbytočný argumentačný „prvok“. Aj keď sa mohol Miklóš spoľahnúť na to, že pod paľbou množstva iných závažných argumentov si menej informovaný divák a aj čitateľ pravdepodobne nespomenie, že popri iných dôvodoch ( napr. „zhoršení“ osobných vzťahov Ruska a Nemcsica ) bolo kolektívnym dôvodom na strane vlády pre odvolanie Nemcsica práve nezvládnutie investície KIA, čo môže minimálne vyvolávať otázniky vo vzťahu k názorom, publikovaných odvolaným Nemcsicom. Takisto si málokto asi pamätá, že Rusko naozaj cestoval do KIA v čase, keď bolo publikované stanovisko KIA o vypustení Slovenska z ich investičných zámerov a teda Rusko asi naozaj „niečím“ zmenil názor vedenia KIA. Prečo by teda Nemcsic nevyužil situáciu na rehabilitáciu svojej osoby v tomto prípade ( nedovolím si hodnotiť pôsobenie Nemcsica na MH SR ako celok, z dostupných informácií by to bolo skôr pozitívne, ako negatívne hodnotenie ).
Druhou, pre mňa zaujímavou diskusnou témou a aj hlavným dôvodom na napísanie tejto mojej úvahy bolo ďalšie tvrdenie Ivana Miklóša k problémom okolo predaja pozemkov pod KIA. V rámci svojej argumentácie použil vyjadrenie, že variantu riešenia problémov s cenou pre výkup pozemkov prostredníctvom výmeny pozemkov vláda odmietla preto, „lebo to smrdelo, boli za tým súkromné firmy, z čoho vyplývali logické obavy a presvedčenie vlády, že to smrdelo špekuláciou, pričom vláda nechcela cez zvýšenie ceny pozemkov vytvoriť precedens“. Túto argumentáciu si je dobré vyhodnotiť z dvoch uhľov pohľadu; jeden bude spomenutý ďalej v tomto príspevku aj vo vzťahu k vyjadreniam Petra Schutza v relácii Pod lampou, druhý uvediem hneď teraz.
Podľa mňa obavy vlády neboli celkom namieste minimálne z dvoch dôvodov.
V hre okolo pozemkov KIA už boli dávno predtým aktívne účastné súkromné firmy, ktorým sa podarilo Ruskovi a vláde výrazne skomplikovať život tým, že podľa mňa cielene a špekulatívne vykúpili pozemky od pôvodných vlastníkov. Riešenie cez výmenu ( alebo skôr zámenu ) pozemkov by predsa mal v štát cez Pozemkový fond pod kontrolou a bez problémov mohol dostať pod kontrolu a aj eliminovať špekulantov, ktorí skúpili pozemky od pôvodných vlastníkov. Riešením, ktoré vybrala vláda sa nielenže nezabránilo špekuláciám „nejakých súkromných firiem“ ( len sa nahradili špekuláciami iných súkromných firiem a jednotlivcov ), ale nepodarilo sa ani zabrániť vytvoreniu precedensu. Práve naopak - toto riešenie práve precedens vytvorilo.
A práve tento aspekt ( hľadisko, záver, ... ) považujem za potrebné dať čitateľovi do pozornosti vo vzťahu k vyjadreniam ( lepšie povedané „výlevom“ ), ktoré umožnil „zamestnávateľ“ Štefan Hríb svojmu „ideovému zamestnancovi“ neobmedzene chrliť na občanov prostredníctvom obrazovky verejnoprávnej STV 2 v diskusnej relácii Pod lampou.
V rámci záverečných kôl otázok mal Peter Schutz odpovedať na otázky, koho bude voliť a v čom je podľa neho nová vláda hrozbou pre neho a pre Slovensko. Aj keď to nebola téma v podstate ani jednej z otázok, tak sa Schutz iba absolútne negativisticky vyjadroval k strane SMER – SD ( strana, ktorá si musí dávať chvostík v podobe SD, aby ľudia vedeli, čo to vlastne je za strana a aký program reprezentuje, .... ). Okrem iného sa vyjadril aj tak, že je to strana vykradnutá, ktorá nemá žiadny inteligenčný a hodnotový potenciál pre riadenie štátu a pre vyhodnocovanie viacerých alternatív riešení cez rôzne názorové prúdy v samotnej strane. V rámci tejto časti príspevku vulgárne znehodnotil celú SAV, z prostredia ktorej ( alebo z prostredia jej odnoží ) mimochodom vyšla najpodstatnejšia časť porevolučnej plejády politikov VPN, KDH a aj iných proreformných strán. Aj napriek tomu, že každý má právo vyjadriť svoj názor a ja mu ho v žiadnom prípade nechcem upierať, tak v tomto prípade na jednej strane naozaj neviem, či má Schutz strach, aby sa scenár vzniku odboja na pôde SAV nezopakoval, a na druhej strane neviem, kto určuje veľkosť priestoru vo verejnoprávnych médiách pre ťažko jednostranného Petra Schutza .
Jeho ťažká jednostrannosť v jeho „výlevoch“ vyprovokovala aj jeho „ideového zamestnávateľa„ Štefana Hríba k poznámke, že veď ani vládne strany na tom nie sú lepšie Schutz zaperlil (a potom to ešte aj zopakoval, teda to nebol „náhodný“ omyl, ale to myslel a myslí vážne), že „ale veď za vládnymi stranami stoja „fabriky“, ktoré ich zásobujú témami a odbornosťou“, pričom menoval INEKO a MESA-10.
Potom si ale ako občan - volič môžem legitímne položiť niekoľko dôležitých otázok :
- Kto vlastne riadi túto krajinu, politickí predstavitelia koaličných strán, alebo predstavitelia nejakých „fabrík“ – rozumej firiem ? Firiem, ktoré nie sú zakotvené v žiadnej škatuľke v rámci nášho parlamentného systému a neboli, nie sú ( a zrejme ani nebudú ) nijakým spôsobom brané na zodpovednosť za žiadny negatívny dopad ich pôsobenia na výkon vlády ( o podiele na prípadných úspechoch sa nebudem radšej vyjadrovať, ale všetky informácie o konkrétnych projektoch nasvedčujú, že tento podiel si všetci zainteresovaní bez väčších problémov vyberajú v dostatočnom rozsahu a vopred ) ? Firiem, ktoré sú, resp. boli priamo, alebo cez svojich pracovníkov, alebo „spolupracovníkov“ financovanie aj zo zahraničných nadácií a príspevkov aj od zahraničných vlád ( viď napr. www.prop.sk/kto_za_koho_kope.htm, alebo všeo-becnejšie www.prop.sk ).
- Nie je podstata celého konfliktu vo vládnej koalícii v prvom rade o tom, že došlo v niektorých „vážnych“ obchodných prípadoch k stretu obchodných záujmov tých „fabrík“ alebo stretu záujmov predstaviteľov a zástupcov týchto „fabrík“, ktoré podľa Schutza legitímne ovplyvňujú chod tejto krajiny ? Nie je potom prípad Rusko len vyjadrením prehry jednej „fabriky“ alebo skupiny „fabrík“ v konkurenčnom boji ? Rusko bol na nesprávnej strane a s nesprávnymi názormi, na správnej strane bol niekto iný, jednými z nich mohli byť aj viacerí nemenovaní nezávislí poslanci ( jeden za KIA, druhý za Transpetrol, tretí za ... ).
Na rozdiel od Petra Schutza nie je mojim záujmom a už vôbec nie cieľom vnucovať čitateľovi odpovede na logicky vyplynuvšie otázky. Naša spoločnosť však dospela do takého štádia „demokracie a slobody prejavu“, že môžem byť napadnutý aj za to, že sformulovaním týchto otázok ich odpovede naznačujem.
Takáto reakcia potom ale môže byť aj prejavom strachu z niečoho, možno z pocitu straty kontroly nad samotnou demokraciou, alebo strachu z toho, že v dôsledku prípadnej spoločenskej zmeny sa verejnosť dozvie o „praktickom uplatňovaní princípov demokracie“ zo strany jej najpresvedčivejších protagonistov v tom predchádzajúcom, historicky prekonanom období.
