Otvorila som oči a lúče ranného slnka mi odhalili jeho krásu. Bol predo mnou, za mnou, okolo mňa. Bol všade. Neskutočný a predsa tak reálny. Miliónkrát videný a predsa nepoznaný. Paríž. Synonymum lásky, umenia a vášne... Poklad rieky Seina zahalený rúškom tajomstva.
Môj chlapec ma doň zobral na jednodňový výlet. Bol plný ľudí všetkých rás, národností a vyznania. Domorodcov aj turistov náhliacich sa ukradnúť si kúsok z neho. Splynuli sme s davom. Fotoaparát nám začal cvakať pri Opere, tej kde hrajú všetkých velikánov klasickej hudby.
Nenazdala som sa, po pár krokoch a nemých úžasoch som stála v chráme umenia. Louvre nám ukázal svoje poklady. Je zážitok dívať sa do očí Mone Lise. Da Vinciho najznámejší obraz chránia tučné sklá, pracovníci SBS a bezpečnostné pásky. Hádam najznámejší obraz na svete je v porovnaní s jeho povesťou miniatúrny. Naopak celý Louvre je taký veľký, že jeden deň by nestačil na jeho preskúmanie.
Hodinky robili tik-tak a čas nám neúprosne šliapal na päty. Čo chceme vidieť? Kam chceme ísť? Môj gantleman nechal výber na mňa. A ktoré dievča by si neželalo prejsť sa ruka v ruke po brehoch Seiny, dostať bozk priamo pod Eifelovou vežou a cítiť sa ako pravý víťaz na Chapms Elyses?
Áno, tam všade ma zobral. Paríž nie je dokonalý. Cez leto tam nájdete kopu turistov, ešte viac takých, ktorý z vás budú chcieť vymaniť nejaké tie eurá. Je obrovský, zorientovať sa v ňom a dostať sa z jedného miesta na druhé dá niekedy zabrať. Ale to nie je to, čo si z neho odnesiete. Spomeniete si na pohľad z vrcholu tej známej kopy železa, ako vám odkryje nekonečný priestor. Pokloníte sa pred umením pouličného maliara, ktorý pre lásku k farbe zahodil kariéru. Vo vlnách kalnej Seiny začujete hlas Edit Piaf, pod víťazným oblúkom zbadáte Lancea Armstronga ako opäť prekonal sám seba. Potom keď možno nájdete kaviareň, v ktorej konečne zložíte uchodené nohy a pokúsite sa čerpať posledné zvyšky energie, príjemne unavený si poviete : Na tento deň nikdy nezabudnem.
Keď som prvý krát prečítala Pohyblivý sviatok, vedela som si predstaviť mnohé z toho, čo v ňom Hemingway popísal. No chcela som sa s ním zžiť a pochopiť tú symbiózu medzi ním a Parížom, tak krásnym, rozľahlým... Keď som s ním prežila jeden deň zistila som, že to nikdy nepochopím. Pretože Paríž sa každému vryje do srdca iným spôsobom. Každý si z neho vezme niečo svoje. Niečo čo s ním zostane nech je kdekoľvek na svete. A práve preto je pohyblivým sviatkom.
