Kamarati mi hovoria Zuzka. Som zivot milujuci optimista s prvkami realizmu, ktore niekedy pod vplyvom situacie zabiehaju do pesimizmu okoreneneho kritickym postojom. Som toho nazoru, ze usmev na tvari je kuzlo, ktore nam sveci najviac:) Zoznam autorových rubrík: Príbehy alebo inšpirácia Život, nekonečno-konečné úvahy, Súkromné, Nezaradené
Malého chlapca vo vlaku prinútili k orálnemu sexu. Šestnásťročný mladík so svojím pätnásťročným bratom skateboardami zbili päťdesiatjedenročného muža. Osemnásťročný Marcel do krvi dokopal dvanásťročného Patrika. Dvadsaťjeden ročný Róm znásilnil osemdesiatjeden ročnú babičku... Ďakujem, zajtra večer si o siedmej radšej pozriem večerníček.
dnes si ma opustila. chybas mi ako nikdy predtym. lubim ta. babicka, zijes v mojom srdcei. navzdy
„ Aké je to krásne.“ Povedalo dieťa stojace nad tisícami malých plamienkov. „ Aké je to krásne.“ Povedala som kedysi ja, obutá v papučkách. Ale to bolo dávno. Dnes pri pohľade na mramorový náhrobok ukrývam slzy.
Plyš. Mäkký, jemný. Plyš. Slovo z nábojom erotiky. Plyš, tak sa volá divadelná inscenácia hry Michala Hvoreckého. Kto nemá chvíľu na ľahkú literatúru, nech zájde do divadla Aréna na brehu Dunaja. Za primeranú cenu dostane odpoveď na neprimerané očakávania.
Od famóznej, zatiaľ nezopakovanej, výhry zlata na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji ubehlo už pekných pár rokov. A pekných pár rokov sa tento úspech snažíme zopakovať. Každoročne, na prelome apríla a mája skeptické, miestami pokrytecké no každopádne srdečné slovenské publikum resuscituje hokejové nádeje. Tie majú často groteskný záver, keď sa cez slzy nad vyradením smeje nad tým, čo to ten komentátor opäť povedal...A pár takých výrokov sa podarilo zozbierať do istého forwardu.
Muži sú z Marsu, ženy z Venuše a ja z planéty BNX (blázni na x-tú, ponz. red.), ktorú pravdepodobne niekedy v minulosti postihol podobný osud ako chudinku Pluto.
„ Ja mám rád budhistov. Tí iba meditujú. Nie ako tí ostatný, ktorí sa predbiehajú vo vraždách a urážkach v domnienke, že je to pravý spôsob demonštrácie nadradenosti ich vierovyznania.“ Povedal môj kamarát pri medzi-prednáškovej pauze u nás, v akademickom klube.
Obdobie presunov poistencov zdravotných poisťovní je za nami. Mnohí si ešte doteraz pamätajú tvár Maroša Kramára lákajúceho nás zveriť sa pod krídla Dôvery. Migrácia poistencov bola zavŕšená 1.1.2007, kedy sa každý občan stal, či zostal, poistencom zvolenej spoločnosti. Prečo si teraz niekto môže pomyslieť, či to vôbec malo význam? Pravdepodobne preto, že podľa ministerstva zdravotníctva by v demokratickej krajine občan nemal byť tým, kto rozhodne o jeho zdravotnej starostlivosti.
Tak tu ho máte, môj kontroverzný, poburujúci, no predovšetkým KARIKATURICKÝ príbeh,ktorý si mnohí páni vysvetlili až príliš jednostranne. Prosím, prečítajte si venovanie, jeden, dva, tri... milión krát!
Verejne sa ospravedlnujem všetkým mužom, ktorých pobúril môj, pol noci uverejnený príbeh, ktorý karikaturickým spôsobom vykresloval mužskú neveru.
Ak mal človek šťastie žiť zamladi v Paríži, kdekoľvek potom trávi zvyšok života, Paríž zostáva s ním, lebo Paríž je pohyblivý sviatok. E. Hemingway
Ak žena povie nie, znamená to možno. Ak povie možno, znamená to áno.
Odborné kruhy definujú slovo predsudok ako fixovaný, dopredu sformovaný postoj, obvykle negatívny alebo hostilný a zameraný na určitú spoločenskú skupinu či jednotlivca. Ja ho definujem takto
Moja duša našla svoju hymnu. Cítim ako mnou prechádza. Akoby niekto prerozprával moje city. Vyzliekol ma donaha. Poslal mi guľku stredom duše a nechal ma umierať v labyrinte môjho emocionálneho ja
Sedela v taxíku a slzy jej stekali po tvári. Vlastne to ani neboli slzy. Čierne potôčiky beznádeje. Z duše, cez oči, po tvári, na pery. Zmývali stopy posledného bozku. Lietadlo sa zodvihlo. Zmizlo všetko čo bolo doteraz. Je to preč. Nenávratne. Už sa to nevráti. Zmier sa s tým. A tak len plač dievča, plač. Plač až kým Ťa neopustia všetky slzy. Plač, je jedno kde, len plač. Nedrž to v sebe. Nehanbi sa. Proste iba plač. Plač je to čo teraz máš. Tak jednoducho a nádherne plač!
Boli ste už niekedy zamilovaní? Zamilovaní tak, že ste lásku prežívali celým telom, každým jeho kúskom. Nie, toto nie je gýčovitá rozprava o láske. O tej láske, o ktorej sa toho toľko popísalo. Toto je spoveď lásky, ktorá hory prenáša, lásky, ktorá dáva krídla, tej, na ktorú sa nikdy nezabúda. Toto je spoveď pravej lásky, a tá nikdy nie je gýčová.
Keď cestujem do školy či práce, obyčajne len sporadicky vnímam rozmazané obrazy za oknom trolejbusu. Tieto rozpité farby môjho rána tvoria ľudia náhliaci sa bohvie kam, budovy, cesty, ba dokonca i zatúlaný strom na bratislavských uliciach. Keď som raz dlho stála v klasickej zápche, čmuhy sa zliali do obrazu a nadobudli konkrétny tvar. Môj zrak padol na billboard s reklamným nápisom : „ Pre farebnú jeseň vášho života“ Premávka sa pohla a svet okolo sa opäť zahmlil. Tou cestou chodievam každý deň, no na ten nápis som si spomenula len nedávno.
Šla po ulici v centre mesta. Nešikovným krokom na príliš vysokých podpätkoch mierila rovno k nemu. „Nemala som si dávať toľko make-upu. Veď to vôbec nie som ja. Ale páčila by som sa mu bez tejto masky, páčila by som sa mu JA?.“ pomyslela si.
Poznáme to všetci, dopravná špička prekonáva svoj zenit, cudzí ľudia sa na seba tlačia zo všetkých strán, koncentrácia kyslíka prudko klesá, keď v tom sa za žiary červených svetiel označovačov lístkov ozve : „Revízia cestovných lístkov!“ Neviem čím to je, avšak i keď ten lístok máme poskočí nám žalúdok a akosi znervóznieme, až pokým pán revízor a pár nešťastlivcov neopustia priestory dopravného prostriedku.
