Zuzka Tiňová
Chybas mi babicka
dnes si ma opustila. chybas mi ako nikdy predtym. lubim ta. babicka, zijes v mojom srdcei. navzdy
Kamarati mi hovoria Zuzka. Som zivot milujuci optimista s prvkami realizmu, ktore niekedy pod vplyvom situacie zabiehaju do pesimizmu okoreneneho kritickym postojom. Som toho nazoru, ze usmev na tvari je kuzlo, ktore nam sveci najviac:) Zoznam autorových rubrík: Príbehy alebo inšpirácia Život, nekonečno-konečné úvahy, Súkromné, Nezaradené
dnes si ma opustila. chybas mi ako nikdy predtym. lubim ta. babicka, zijes v mojom srdcei. navzdy
„ Aké je to krásne.“ Povedalo dieťa stojace nad tisícami malých plamienkov. „ Aké je to krásne.“ Povedala som kedysi ja, obutá v papučkách. Ale to bolo dávno. Dnes pri pohľade na mramorový náhrobok ukrývam slzy.
Muži sú z Marsu, ženy z Venuše a ja z planéty BNX (blázni na x-tú, ponz. red.), ktorú pravdepodobne niekedy v minulosti postihol podobný osud ako chudinku Pluto.
„ Ja mám rád budhistov. Tí iba meditujú. Nie ako tí ostatný, ktorí sa predbiehajú vo vraždách a urážkach v domnienke, že je to pravý spôsob demonštrácie nadradenosti ich vierovyznania.“ Povedal môj kamarát pri medzi-prednáškovej pauze u nás, v akademickom klube.
Ak žena povie nie, znamená to možno. Ak povie možno, znamená to áno.
Odborné kruhy definujú slovo predsudok ako fixovaný, dopredu sformovaný postoj, obvykle negatívny alebo hostilný a zameraný na určitú spoločenskú skupinu či jednotlivca. Ja ho definujem takto
Moja duša našla svoju hymnu. Cítim ako mnou prechádza. Akoby niekto prerozprával moje city. Vyzliekol ma donaha. Poslal mi guľku stredom duše a nechal ma umierať v labyrinte môjho emocionálneho ja
Boli ste už niekedy zamilovaní? Zamilovaní tak, že ste lásku prežívali celým telom, každým jeho kúskom. Nie, toto nie je gýčovitá rozprava o láske. O tej láske, o ktorej sa toho toľko popísalo. Toto je spoveď lásky, ktorá hory prenáša, lásky, ktorá dáva krídla, tej, na ktorú sa nikdy nezabúda. Toto je spoveď pravej lásky, a tá nikdy nie je gýčová.
Keď cestujem do školy či práce, obyčajne len sporadicky vnímam rozmazané obrazy za oknom trolejbusu. Tieto rozpité farby môjho rána tvoria ľudia náhliaci sa bohvie kam, budovy, cesty, ba dokonca i zatúlaný strom na bratislavských uliciach. Keď som raz dlho stála v klasickej zápche, čmuhy sa zliali do obrazu a nadobudli konkrétny tvar. Môj zrak padol na billboard s reklamným nápisom : „ Pre farebnú jeseň vášho života“ Premávka sa pohla a svet okolo sa opäť zahmlil. Tou cestou chodievam každý deň, no na ten nápis som si spomenula len nedávno.