Mnohí z nás majú ústa plné moralizujúcich, za isto pekne znejúcich fráz o tom, ako sme si všetci rovní. Len niektorí z nás sú si rovnejší... Rovnú nerovnosť možno vidieť v pohľade, ktorý mal v očiach už asi každý z nás. Presne tom pohľade, akým sa človek v obleku, s kufríkom v ruke zvykne dívať na robotníka tmavšej pleti. Tom, ktorým sa teraz možno páni moralizujúci budú dívať na mňa...
Fixované, dopredu sformované postoje sa tu nezjavili len tak z čista jasna, ani nevyleteli z Pandorinej skrinky. Stali sa sociálne determinujúcimi faktami. Prečo sa dívame na ľudí, ktorí sú iní inak? Primitívne otázky žiadajú zložité odpovede. Pán psychológ, kde ste? Vy a Vaše poučky? Poďte mi niekto povedať aký chabý je môj charakter, keď dokážem verejne priznať to, že i ja sama sa niekedy dívam na okolie spoza bariéry. Bariéry nazývanej strach. Strach so známeho.
Štvrtok ráno. Opäť cestujem. Opäť rozmýšľam. Výrazný pach mi nos vykrúca. To viete, keď si k abstinujúcemu ex fajčiarovi prisadne popolník... Pozriem sa pred seba a čo nevidím. Človek – Popolník, dlhé vlasy schované pod starou šiltovkou, červený nos, sklenné oči. Niečo zviera v rukách. A už som si myslela svoje. Predsudok vystrčil rožky. „Hm... to bude dajaký alkoholik....“ Pohľadom zájdem nižšie a začnem sa červenať. Nie pre lichôtku, nie pre príťažlivosť. V rukách zvieral obyčajnú minerálku. Hanba zaliala moju tvár. Cítila som sa zle, že som človeka odsúdila, len preto, že mi „nevoňal“ Svedomie sa vo mne ozývalo a tak som sa usmiala ospravedlňujúcim pokryvením pier..
Ujo sa usmial na mňa. Asi má dobrú náladu. Na znak zmierenia s tou mladou účastníčkou cestnej premávky vytiahne spod bundy poloprázdnu ploskačku vodky. Bol taký milý, dokonca ma aj ponúkol. A keďže ráno o siedmej som schopná dostať do seba maximálne kávu, odhodlal sa na ťažkú úlohu. Napil sa s plného hrdla. Asi aj za mňa. Ako správny pacient, liek zapil glgom perlivej vody pomarančovej príchute a pripravil sa na druhé kolo. Rumenec rýchlo opustil moju tvár. A hanbu vystriedalo sklamanie. Sklamanie nad tým, že môj červenajúci sa predpoklad bol predsa len pravdivý. A vtedy som si uvedomila : Takto sa rodia predsudky.
Nevyleteli odnikiaľ. Nedali nám ich sudičky do vienka. To Ja, Ty, On, Ona, Oni, Vy... sme si ich vytvorili. A robíme to dennodenne. Tým ako konáme. Predsudok je o strachu. Strachu vyplývajúceho zo skúseností. Keď sme boli deti, raz sme sa popálili, druhý krát sme zďaleka obchádzali oheň. Teraz keď sme „dospelí“ obchádzame jeden druhého. A môžeme za to My.
